Radujte sa!
RADUJTE SA!
Ako je možné žiť s radosťou v takomto hroznom svete? Na túto otázku musíme nájsť včas odpoveď...
Najhlavnejším dôvodom radosti človeka je život. Byť kresťanom sa začína tým, že máme podiel zo života u Boha, preto, keď sa človek obráti, vkročí aj na cestu radosti. Cez znovuzrodený ľudský duch sa v prirodzenosti človeka otvorí realita Božieho kráľovstva.
Následkom nedostatku Božej slávy sa všetko dobré, radosť, šťastie v živote človeka obráti na sklamanie, bolesť a slzy.
Novú Zmluvu porodila bolestná, smutná udalosť: ukrižovanie Ježiša Krista. Štyri evanjeliá podrobne, takmer formou zápisnice hovoria o najvplyvnejšej udalosti dejín sveta.
Od začiatku raného stredoveku symbolom kresťanstva bol kríž. Aj svet v kríži – ktorý v praveku, hlavne v Rímskom impériu mal funkciu šibenice - vidí podstatu kresťanského náboženstva, duchovný, emocionálny obsah. Kostoly viacerých kresťanských denominácií od okolia rozlišuje kríž, veľká časť členov cirkvi priraďuje krížu nadprirodzený obsah, preto ho nosia na tele ako medailón, umiestňujú na stenách svojich domovov. V kresťanskej kultúre kríž považujú za okultný predmet, jeho sakrálnosť v mnohých krajinách chránia aj štátne zákony.
Obsah zfetišovaného kríža nemá nič spoločné s ukrižovaním Ježiša. Kult kríža je náboženské uctievanie jedného predmetu, od ktorého ľudia očakávajú to isté, ako domorodci od fetišov v spoločnosti založených na čarovaní: nadprirodzenú ochranu proti zlým, zničujúcim silám a úspech v pozemskom živote. Mnohí kresťania sú o tom presvedčení, že kríž má spirituálnu moc, ktorá mocne vplýva aj na udalosti prirodzeného a nadprirodzeného sveta. Podľa tejto domnienky čoraz viac krížov umiestňujú na verejných miestach miest, obcí našej krajiny. Táto praktika sa nemôže stotožniť s pravým obsahom kresťanstva, v centre ktorého nestoja veci, ale jedna historická osoba, o ktorej evanjelium tvrdí, že vstal z mŕtvych a je Boží Syn.
Rané židovské kresťanstvo podobne k starozákonnému židovstvu odmietlo modloslužbu, fetiše, ako také márnosti, ktoré nedokážu ani sprostredkovať, ani symbolizovať nadprirodzené veci pochádzajúce od Stvoriteľa. S týmto súvisiac apoštol Pavol v Aténach vyhlásil: „nemáme sa domnievať, že by božstvo bolo podobné zlatu alebo striebru alebo kameňu, rytine, ktorú vytvorilo remeslo a ľudský výmysel.” (Sk 17:29). Podľa celého Písma Božiu prítomnosť dokáže sprostredkovať a predstavovať na zemi podobné (homoios) k jeho prirodzenosti (hypostasis). Pretože človek bol stvorený ako podobajúci sa (homoiósis) na Boha, iba on mal schopnosť a úlohu sprostredkovania, predstavovania božstva vo viditeľnom svete. Po páde do hriechu adamská rasa túto schopnosť stratila, a oddelila sa od božskej prítomnosti.
Jedným najzávažnejším dôsledkom odcudzenia sa od Boha je strata obsahu podobnosti. Do ducha človeka na miesto prítomnosti Boha sa nasťahoval duch smrti, ktorý človeku neumožnil vrátiť sa z vlastnej sily do božskej prítomnosti, a žiť na zemi ako jej nositeľ. Pohanské náboženstvá na tento biblický fakt zabudli, nepočítajú s tým, že človek nedokáže uchopiť a prijať prítomnosť Boha. V ich teológii prirodzený človek má taký potenciál, ktorý podľa referátu Biblie sa v ranom páde stratil alebo degeneroval.
Aj v tom sa odlišujú pohanské kulty od židovsko-kresťanských zjavení, že aj veciam, predmetom prideľujú schopnosť sprostredkovania, symbolizovania božskej prítomnosti v prípade, kedy ich vyrobili s určitým náboženským obsahom a cieľom. Vrámci kresťanstva silu, schopnosť sprostredkovania milosti sakrálnymi predmetmi sa snažia vyvodiť z Biblie. Často sa odvolávajú na starozákonný Chrám a na veci umiestnené v ňom, napríklad na stôl, na chleby, na oltár, svietnik a hlavne na truhlu, ktorá bola v Svätyni Svätých pravdepodobne po koniec vládnutia kráľa Šalamúna.
Sakrálne predmety tradičného kresťanstva nemajú biblický pôvod.
Spirituálny význam týchto vykladá sama Biblia. Aj Starý Zákon o Chráme jednoznačne tvrdí, že „či vskutku bude Boh bývať na zemi?! Veď hľa, nebesia a nebesia nebies ťa neobsiahnu, a čo potom tento dom, ktorý som vystavil!” (1 Kráľ 8:27).
Zjavenie zapiera, že by bol hocikto schopný vystavať taký dom na zemi, ktorý by dokázal sprostredkovať prítomnosť Stvoriteľa alebo by Ho symbolizoval. Aj keby vystavali takúto budovu, tá by podľa Svätého Písma súvisela s kultom cudzích bohov a modiel. Tí, ktorí si myslia, že správne korigované formy adekvátneho novozákonného posolstva starozákonného Chrámu a jeho predmetov sú tradičné kresťanské sakrálne predmety, sa mýlia.
Predchádzajúca udalosť šalamúnskeho Chrámu je takzvaná „truhla svedectva”, ktorú Mojžiš spolu s príslušenstvom dal vytvoriť podľa večného vzoru: „A hľaď, aby si spravil veci podľa ich podoby, ktorá ti bola ukázaná na vrchu.” (2 Mojž 25:40). Starozákonné sväté predmety – ako napríklad truhla – boli vytvorené podľa nebeských, večných vzorov.
V centre kresťanstva nestoja veci, ale jedna osoba
Podobnosť medzi večnými predmetmi a ich pozemskými podobami umožnilo, že v stánku svedectva pre Izrael bolo možné zakúsiť Božiu šekinu. Starozákonné pozemské podoby večných predmetov (alebo ideí) nazýva List Židom ako vzory (hypodeigma) a tiene (skia) nebeských vecí, ktoré nie sú reálne, originálne, ale sú len kópie obrazov večných pragiem (vecí, záležitostí).
Jeruzalemský chrám bol vybudovaný podľa božského vzoru – pozemské
vzory, tiene kresťanských fetišov nie sú pravého bytia
Vecí stelesneného Ježiša Krista preto sprostredkovanie božskej prirodzenosti skrze starozákonné predmety (skrze pragiem) v Novom Zákone stratili funkciu.
Ten pokus kresťanov, ktorým chcú skrze rituálne predmety sprostredkovať nadprirodzené, patrí medzi techniky pohanských náboženstiev.
Nový Zákon z obľúbeného mučiaceho prostriedku Rímskej Ríše nespravil – len kvôli tomu, že Ježiš bol pribitý na jeden kríž - predmet náboženského uctievania. Takéto praktizovanie bolo v plnej miere vzdialené od učeníkov Ježiša.
Aj kvôli tomu ich prenasledovala raná náboženská mocnosť, pretože ich chápanie oproti starozákonnému náboženskému praktizovaniu malo charakter nonfiguratívny – kvôli ich radikálnemu špiritualizmu, charizmatickosti ich obvinili z pohŕdania starozákonného poriadku, ritualizmu.
Na Via Dolorose. Takáto praktika bola cudzia od učeníkov Ježiša.
Dnešný kresťanský ritualizmus nemá v porovnaní s pragmami starej zmluvy nebeský pôvod ani podstatu, preto ani nie je nositeľom podoby večných vecí a tým pádom ani nie je schopný sprostredkovať, symbolizovať Božiu prítomnosť.
Aj evanjelický obsah Pánovej večere sa podstatne líši od denominačnej, rituálnej praktiky vytvorenej počas histórie. Raní kresťania neuctievali kalich vďakyvzdania, lámaný chlieb, ale podľa Ježišovho učenia verili v to, že skrze týchto členovia cirkvi majú spoločenstvo (koinonia) s krvou a telom Ježiša. Toto spoločenstvo sa vytvorilo skrze viery v Božom Slove a transferenciu (nie transsubstanciu) realizovanej Pánovou večerou.
Náboženstvo stojace pod čarovaním s fetišmi charakterizuje namiesto radosti smútok, pochmúrnosť, strnulosť. Vnútorný duchovný-duševný obsah náboženského uctievania určuje jeho podmet, a keďže fetiše sú neživé, materiálne veci, kvôli tomu uctievanie smerované k nim je prázdne a bez zážitku. V nábožnosti je len tam radosť, kde sa uctievači môžu stýkať s od nich vyššou transcendentnou osobou a ktorá je voči nim dobrá a podporuje ich.
Stretnutie sa s Bohom Biblie preto vyvolá vo veriacich radosť, pretože je večná osoba, taktiež dobrá a všemohúca, a vo vzťahu s Ním človek môže zakúsiť prítomnosť Všemohúceho, jeho osobné vlastnosti. Náboženské predmety z ich prirodzenosti nedokážu toto poskytnúť ich uctievačom, ba ľudia následkom kultu sa zmaterializujú, a odcudzia sa nielen od Boha, ale aj od vlastnej reality, podľa Dávida budú podobný svojim modlám
Aj podľa Nového Zákona je nemožné, aby vedľa seba stálo uctievanie Boha a uctievanie náboženských predmetov. V rôznych rímskych mestách sa apoštolovia pravidelne dotkli tejto otázky počas kázania evanjelia. Podľa môjho stanoviska kresťanstvo kvôli tomu charakterizuje smútok, pochmúrnosť, pretože namiesto osobného stretnutia a spoločenstva s Ježišom Kristom v praktizovaní náboženstva davmi dominujú kulty rituálnych predmetov, vecí.
Vnútorná studňa
Druhým rozšíreným faktorom vyvolaného kresťanského smútku, letargie je falošný výklad evanjelia. Podľa tohto Ježišov príbeh sa končí s jednou tragédiou, ukrižovaním – nasledujúce udalosti po tomto viacerí členovia cirkvi nedokážu prijať ako oprávnené historické udalosti, fakty. Otázka zodpovednosti týkajúcej sa Ježišovej smrti kvôli tomu je počas histórie znova a znova skoncipovaná. Veľká časť kresťanov pociťuje, že s Ježišovou smrťou ich zastihla nenahraditeľná škoda, preto ich nábožnosť charakterizuje letargia, smútok, bolesti, no aj obviňovanie vinných.
Oproti tomuto je pravda taká, že Ježišovo ukrižovanie prinieslo každému nevyčerpateľný zisk, úžitok. Pre Ježiša smrť znamenala utrpenie, bolesť, pre nás – ktorí v tomto vidíme podľa učenia apoštolov nahrádzajúcu a zmierujúcu obeť – znamená radosť, pretože Ježiš namiesto nás prešiel Via Dolorosu a odišiel na Golgotu, kde ho ukrižovali. Toto pre nás znamená odpustenie hriechov, oslobodenie od smrti, uzdravenie z choroby atď., čiže evanjelium.
Podľa Biblie spoločenstvo medzi Bohom a človekom sa môže napraviť len skrze obetu zmierenia, skrze ktorej človek zaplatí svoj dlh u Boha a zadosťučiní svoje ukrutnosti. Boh je svätý, večný a pravdivý, ktorý prijíma len takú obeť zmierenia, ktorá sa podobá k Jeho božským vlastnostiam. Tejto božskej požiadavke vyhovela Ježišova krv, v ktorej nebol hriech, ktorá je bez hriechu, svätá, nevinná ľudská krv, a nad ktorej smrť nemá moc. Naša krv nesie duchovný-morálny stav našej prirodzenosti. V našej krvi sa nachádza hriech, nečistota, krutosť, preto je otrokom smrti. Obsah, kvalita Ježišovej krvi je jedinečná v histórii sveta. Boh ani pred ním, ani po ňom nevidel v nikom svätú, bezvadnú, nevinnú krv. Iba Ježišova krv vyhovela potrebným požiadavkám Boha k zmiereniu.
Preto bolo potrebné vyliatie Ježišovej krvi, 1. aby aj Bohom prijateľné zadosťučinenie dal za človeka, následkom získa pre človeka odpustenie hriechu u Boha 2. Ježišova krv bola potrebná aj ako kaucia, aby sa každý človek mohol vyslobodiť z pod moci Satana a zlých anjelov 3. preto musela byť vyliata Ježišova krv, aby nám umožnila stotožniť sa s Jeho krvou, jej prijímanie, aby skrze nej sme sa oslobodili od tej zlej prirodzenosti, krvi, ktorú sme zdedili od svojich otcov. Dokonalosť, legitímnu zmierujúcu krv, kauciu, i ako vyhlásenie za prostriedok spasenia zo strany Boha dokazuje zmŕtvychvstanie a nanebovstúpenie Nazaretského.
Ježišovo ukrižovanie pre ľudí, pre ľudstvo neznamená tragédiu, ale radostnú zvesť, evanjelium. Je pre nás radosť, že Kristus na tento svet prišiel z neba ako ozajstný človek, aby ako Boží Pomazaný demonštroval silu, moc nebeského kráľovstva, kráľovstva Satana a materiálneho sveta. Je pre nás radosť, že Nazaretský svojím ukrižovaním dokonale vyhovel každej božskej požiadavke spasenia sveta a človeka: nemusel zomrieť kvôli svojich hriechov, ale kvôli hriechov sveta. Je pre nás radosť, že po Spásonosnom diele nasledovalo vyvýšenie Ježiša Krista, následkom čoho sa posadil po pravici Otca.
S vodou alebo bez nej. Ježiš položil základy znovuzrodenia z Ducha a vody
Tieto pozitívne udalosti poskytli možnosť každému vystúpiť na cestu života a radosti z utrpenia a smrti. Skutky, spásonosné dielo a živá osoba Ježiša Krista nás dokážu zmeniť. Svojou smrťou a zmŕtvychvstaním položil pravé základy znovuzrodenia, čo sa môže uskutočniť skrze vody a Ducha. Pod znovuzrodením nerozumieme obnovenie ľudskej prirodzenosti, ale takú zmenu, ktorá sa týka podstaty človeka. Jeho duch sa oslobodí od duchovnej smrti, a prijatím osoby, diela Ježiša Krista, i skrze stotožnenia sa vo vodnom krste s Jeho smrťou, pohrebom a zmŕtvychvstaním sa vo veriacom vytvorí taký nový duch, v ktorom bude Boží večný život.
Božie Slovo tohto nového ducha nazýva vnútorným alebo novým človekom, ktorá je poddaná rastu, vývoju. Vnútorný človek má obecenstvo skrze Svätého Ducha s Ježišom Kristom a s Otcom. Biblia zdôrazňuje, že Boh Abraháma je Boh živých, takže podmienkou obecenstva s Ním je znovuzrodenie sa na večný život. Toto rozhodnutie je najvýznamnejšou, najradostnejšou udalosťou v živote človeka.
Bez biblického znovuzrodenia sa človek nedokáže oslobodiť od hriechu, čo zničí osobné spoločenstvo s Bohom. Stav srdca (alebo ducha) pod vládou duchovnej smrti charakterizuje beznádejnosť, strach, pretože človek vo svojom vnútri neustále cíti prirodzenosť smrti. Smrť je nepriateľ Boha a človeka, preto pred znovuzrodením je neviditeľná časť človeka v rukách najkrutejšieho nepriateľa. Duchovná smrť je nadprirodzená realita, ktorá bezprostredne dostáva od satanských síl tie „vírusy”, s ktorými neustále dokáže otráviť nespasené srdce, aby človeka vnútorným vnuknutím, príťažlivosťou, vábením nahováral na také skutky, skrze ktorých jeho vláda, utláčanie sa môže stať masívnejším, tvrdším. Zo srdca človeka pod útlakom v takomto padlom, hriešnom stave nevychádza radosť, ale strach, depresia smerom k rozumu, emóciám duše.
Duch nezabezpečuje len existenciu človeka, ale je aj taká vnútorná studňa, skrze ktorej prirodzenosť alebo sila neviditeľného sveta sa kontaktuje s človekom, a ktorá rozhodne určí jeho správanie, identitu, ba aj vzťah k transcendentnému. Duch ľudí, ktorí sa považujú za materialistov alebo sa nezaoberajú s Božím jestvovaním, funguje ako vnútorná studňa, alebo ako duchovné sily špecializované na klamstvo, často ľudí presvedčia aj o tom, že ani nemajú ducha z biblického hľadiska.
Podľa tvrdenia Svätého Písma pred znovuzrodením v duchu človeka panujú tie zlé duchovné-morálne sily, ktoré človeka vedú po ceste smrti, zatratenia. Prameň zlej morálky taktiež pochádza z duchovnej reality, démonov, zlých anjelov. Podľa proroka Zachariáša vinníkom šírenia zla medzi ľuďmi na zemi je jeden padlý anjel (viď Zach 5.kapitola „žena prostred efy”). Cez falošné náboženstvá alebo okultizmus človek bezprostredne nadväzuje kontakt so zlými satanskými silami, a následkom tohto v jeho srdci sa mocnejšie prejavujú zlé duchovné sily. Biblia nespasené ľudské srdce nazýva zlým, pretože jeho studňa obsahuje pokazenú, otrávenú vodu. Sily zla sa dokážu tešiť len neprávosti a hriechu, voči božskej pravde a života majú nepriateľské správanie.
Život: radosť
V znovuzrodenom ľudskom srdci sa objavujúci život stojí nad pozemským, preto o tomto božskom živote vytvorený obraz nemá byť založený na pozemských skúsenostiach, ale na Božom Slove. Prirodzený život človeka, ktorý telu sprostredkuje padlý duch človeka, je skazený, konečný a smrteľný, je v plnej miere nevhodný na zmierenie sa s Bohom. Stvoriteľ pôvodne prvý pár neobdaroval so životom s takýmito vlastnosťami. Po páde vznikla symbióza medzi silami smrti a ľudskom živote, následkom čoho je bytie človeka prázdne, vykorisťované zo svojej podstaty. Odvtedy najväčším cieľom človeka je obohatiť svoje bytie zmyslom, podstatou. Biblia nás s týmto súvisiac zbaví od každej ilúzie, pretože skrze príbehu zjavenia nám ozrejmí, že náš cieľ preto nedokážeme uskutočniť opierajúc sa o naše sily, schopnosti, pretože človek nie je otrokom iba času, ale aj smrti, Satana.
Anjeli preto vítali stelesnenie Krista, Ježišovo narodenie s radostnou piesňou, pretože Ježiš priniesol taký nový život pre ľudstvo, aký bol pred tým u Boha. Tento život je neskazený, večný a nesmrteľný. Nazaretský viackrát stotožnil seba so životom, ktorého večné bytie potvrdilo zmŕtvychvstanie. Ježišovo ukrižovanie má aj charakter nahradenia: zobral od nás a ukrižoval náš hriešny, skazený život, nášho starého človeka, aby namiesto toho dal svoj vlastný, večný svätý život. V Liste apoštola Jána tvrdí, že „koho je Syn, toho je život”, čiže Ježiš Kristus preto prišiel do sveta, aby dal božský život tým, ktorí v Jeho osobe spoznajú Spasiteľa a Božieho Syna.
V Evanjeliách a v príbehoch Skutkov Apoštolových znovuzrodenie vždy sprevádza radosť. Zacheus radostne zišiel zliezol dole zo stromu, aby privítal Ježiša vo svojom dome. V Samárii obrátenie sa ľudí taktiež sprevádzalo radosť. Aj strážca vo väzení vo Filipínach, po tom, ako prežil nočné zemetrasenie, skrze Pavlovho svedectva sa s radosťou stal Pánovým učeníkom. V ranej cirkvi spoznanie spásy, jej nájdenie vždy sprevádzala radosť. Prví kresťania mali úplne iný vnútorný duchovný-duševný stav, aký máme my. Ich život omnoho viac presiakla radosť, ako dnešných kresťanov: prakresťania sa aj vtedy dokázali radovať, kedy ich prenasledovala moc, alebo keď ich súčasní ohovárali, nadávali na nich. V tých najrôznejších životných situáciách, v hojnosti alebo nedostatku sa tak isto tešili Pánovi, jeho prítomnosti, a tým darom z milosti, ktorých Spasiteľ premenil na nositeľov.
Čo bolo počiatočným dôvodom ich radosti? Bol to večný život od Ježiša Krista. Znovuzrodenie v nich vytvorilo ozajstnú zmenu, oslobodili sa od hriechu, smrti a ich duch sa v takej miere naplnil s božskou prítomnosťou, že sa toho zviditeľnila sila víťaziaca nad smrťou, satanskými silami. Táto realita, večný život víťaziaci nad satanskými a pozemskými silami z nich vypukla cez vnútornú studňu. Ich vnútornú duchovnú-duševnú realitu nad kráľovstvom Satana a okolnosťami prirodzeného života držala sila a moc nového človeka.
Kananej a jeden kananejský kamenný krčah dnes. Ježišov prvý zázrak na jednej svadbe demonštroval Božiu slávu.
Najdôležitejším dôvodom radosti človeka je život. Byť kresťanom sa začína tým, že máme účasť na živote u Boha, a preto, keď sa človek obráti, vykročí aj na cestu radosti. Cez znovuzrodený ľudský duch v prirodzenosti človeka sa otvorí realita Božieho kráľovstva. Večný život, Božie kráľovstvo je taký skrytý poklad, perla, ktorú ak niekto nájde, s radosťou predá všetko, aby zrealizoval podstatu svojho bytia, zmysel. Pre Ježiša obeť zmierenia znamenalo utrpenie, neznesiteľnú bolesť, ponižujúcu smrť - ale pre nás umožnila zakúsenie z večného života, spoločenstvo s Bohom, čo Písmo na mnohých miestach symbolizuje svadbou.
V Jánovom evanjeliu nie náhodou otvára príbeh Ježišovej služby kananejská svadba. S premenením vody na víno Ježiš prvýkrát ukázal svoju slávu. Izrael už dlhé stáročia nemohol zakúsiť Božiu slávu, pretože odišiel od národa, z Chrámu (v 6.storočí p.n.l.) a začalo sa rozsypanie Izraela medzi národmi. Manifestovanie Slávy na svadbe bolo aj prorockým znakom: prišla na zem Božia sláva, aby Izrael pritiahol do novej zmluvu, ktorého zákon napíše Duch Svätý do sŕdc synov Izraela.
Evanjelium Ježiša predstavuje aj ako ženícha, ktorý Izrael volá na svadbu. Zásnubným darom ženícha pre ľudstvo je odpustenie hriechov, večný život a Božie kráľovstvo. Vnútorné spoločenstvo medzi Mesiášom a Božím ľudom najlepšie vystihuje obraz svadby. Po obrátení sa, znovuzrodení medzi Pánom a veriacim sa vytvorí taký vnútorný, osobný, na láske založený vzťah, čoho duchovný-duševný vzťah sa najlepšie dá charakterizovať jednou svadbou. Apoštol Ján život s Pánom, spolužitie a – spolu chodenie s Ježišom videl tak, ako jednu zmluvu, spoločenstvo a zjednotenie medzi jedným mužom a ženou založenej na láske. Na svadbe takéhoto páru je radosť a šťastie.
Ale na kananejskej svadbe nastal nečakaný prevrat: víno sa minulo, čo znamenalo koniec svadby, ba aj to, že svadba začínajúca sa s radosťou sa končí sklamaním. Z nedostatku Božej slávy v osude človeka všetko dobré, radosť sa zmení na sklamanie, bolesť a slzy. Človek, keď sa dostane po každej schopnosti, krásy, šťastia, začiatočnom raste, naplnenej kariére na vrchol, začne padať po ceste poklesu, kým čo bolo niekedy pekné a obdivuhodné v živote, sa stratí ako sen, z ktorého nič nezostane. S plynutím času sa ešte aj spomienky stratia, a zostane iba kostra tela a prah, aby sa aj tieto v plnej miere zmiešali tvorivou súčasťou zeme. Najhoršie je, že myseľ človeka o tomto už dopredu vie, vidí to, preto svoje myšlienky na začiatku doby rozkvetu „treba schladiť”, aby tie neotrávili svadbu, radosť. Ale v živote každého nastane nežiadúci a nenávidený deň, kedy priatelia vyhlásia, že sa víno minulo, niet ďalej, je koniec svadby. Podľa proroka Izajáša„Každé telo je tráva a každý jeho pôvab ako poľný kvet: tráva usychá, kvet vädne...” (Izaj 40:6-7). Pozemské svadby sa skončia, radosť, šťastie vyschne v srdci. Okrasy, na ktoré je človek v mladom veku hrdý, opadnú ako lupienky kvetu zo stonky.
Víno na hostine
V príbehu apoštola Jána radostnou správou je, že je medzi nami jeden človek, ktorý dokáže naše prázdne nádoby naplniť vodou, neskôr vínom, aby svadba mohla trvať na veky. Ježiš je iný človek, než my. On nikdy nestratil božský život, i keď na viac než tridsať rokov sa stal menším od anjelov, aby navštívil naše svadby tu na zemi. On nás sleduje a čaká nás. Vie, že naše straty raz budú také veľké, že budeme zúfalí z nášho vyprázdneného, neradostného, neživého bytia.
Mimoriadnym šťastím je, keď nás v takomto stave nájdu ľudia, ktorí vedia, že prázdne nádoby, pokazené svadby treba zobrať Ježišovi Kristovi. Človek nedokáže spoznať a milovať Ježiša, kým je plný sám so sebou alebo so svetom. Ježiš ku nám nepríde zo sveta, alebo z hlbokých, podvedomých štrbín, jaskýň nášho ega – pred naše srdcia Ho prinesie Duch Svätý a Slovo pôsobiace cez Jeho pomazaných.
Človek je úžasná možnosť na zemi, ktorú keď správne spozná a múdro využije, tak sa jeho celý život na zemi môže stať jednou svadbou. Možnosť znamená šancu pre úplný úspech. Každá naša súčiastka s touto možnosťou, šancou vykročí smerom k rozvoju osudu, ale chýba z nich podstata. Slovo človeka na viacerých miestach porovnáva k takej nádobe, ktorej cenu dá to, čo ju naplní – takže nádoba je vonkajšou vecou. Človek sa skladá z ducha, z duše a z tela, a z každej našej časti chýba svadobné víno.
Človek svojím rozhodnutím určí svoju cenu a zmysel. Ak toto premešká, žije bez zmyslu. Veľmi veľa ľudí svoj život neodial zmyslom, iba pobehovali za tými pozemskými vecami, ktoré potrebovali. Peniaze, materiálne veci, sex ešte ani ľudskému telu nedokážu dať zmysel a cenu: možnosti, potreby nášho fyzického tela sú oveľa väčšie od týchto vecí. Po zmŕtvychvstaní Ježiša Krista bolo umožnené, aby nášmu telu z fyzického ponímania sme dali večný zmysel – čo aj pre telo znamená nesmrteľnosť a neskazenosť. Snúbencom nespaseného tela je smrť, biedu tohto tela dlhšie-kratšie môže zakryť materiálne blaho alebo sex, ale nakoniec telo počas ľudského života prechádza cez také zmeny, že stratí aj schopnosť žiť dobre, a bude v ňom čoraz viditeľnejšie spojenie so smrťou. Telo sa musí odrezať od smrti, aby malo zmysel bytia. Zmyslom Ježišovej smrti bolo zmierenie – smrť ostatných ľudí nemá zmysel, ak nie to, keď svoje telo opustí s nádejou v zmŕtvychvstaní.
Náš duch cenu a zmysel taktiež dostane od reality vonkajšieho sveta, ale nie z viditeľnej, ale z reality neviditeľného Božieho kráľovstva. Duch človeka sa do Božieho kráľovstva dostane cez vedomé, osobné rozhodnutie. Spontánnym spôsobom, cez osud sa nikoho duch nedokáže dostať do Božej prítomnosti. Aj duch človeka je nádoba, nástroj nadprirodzeného sveta. Od toho, že človek spozná a stará sa o svojho ducha, zostane ešte prázdne a bez života. Aj vtedy, ak vnútorným zmyslom svojho života bude jeho duch. Základným momentom obrátenia sa Ježišovi Kristovi je odovzdanie srdca (ducha) Pánovi, i prijatie Pána do srdca. Po tom na duchovnej úrovni sa vytvorí snúbenecký vzťah s Mesiášom, následkom čoho je aj zmierenie sa veriaceho s Bohom.
Duša (psyché) rozhodne závisí od duchovného, telesného stavu človeka, ale na obe má pozitívny vplyv, hlavne, ak Slovo a Duch Svätý posväcuje aj dušu. Všetky tri súčasti človeka sú nástrojmi nadprirodzenej reality.
Biblia neviditeľné nadprirodzené rozdeľuje na dve časti, na dobrú a zlú časť. Jednu volá ako Božie kráľovstvo, druhé je Satanovo kráľovstvo. Podľa Svätého Písma Božie kráľovstvo človeku ponúka život, svadbu, kým konečný cieľ človeka v Satanovom kráľovstve je smrť, zatratenie. Podľa Božieho Slova sa človek musí rozhodnúť medzi Bohom a diablom, životom a smrťou, spásy a zatratenia. Ak sa ešte niekto vedome nerozhodol, je súčasťou duchovného sveta, ktorý pokrýva svet, ľudský život. Apoštol Pavol podľa tohto rozdeľuje ľudí na nádoby úcty alebo hanobenia. Cenu, potrebu nádoby určuje vnútorný obsah, nádoba určená na úctu obsahuje poklad: „Lebo je to Boh, ktorý povedal, aby sa zo tmy zaskvelo svetlo, ktorý sa zaskvel v našich srdciach na osvietenie známosti slávy Božej v tvári Ježiša Krista. No, ten poklad máme v hlinených nádobách, aby zvrchovanosť moci bola Božia a nie z nás.” (2 Kor 4:6-7). Poklad je poznanie Boha, život, ktorý apoštol Ján nazýva ako svetlo ľudí, i nadprirodzená sila Boha. Tento poklad Pán umiestňuje do sŕdc veriacich. Toto sú zásnubné dary od ženícha pre svojich snúbencov.
Na kananejskej svadbe najprv naplnili šesť nádob vodou, ktorú potom Ježiš premenil na kvalitné víno. Prírodný zázrak osvieti najdôležitejšiu udalosť stať sa kresťanom na novozákonnom základe. Pri znovuzrodení veriaci od Pána dostane najprv „vodu”: „ale kto sa napije z vody, ktorú mu ja dám, ten nebude žízniť na veky; ale voda, ktorú mu dám, obráti sa v ňom na prameň vody, vyvierajúcej do večného života.” (Ján 4:14). Večný život darovaný od Ježiša sa zjednotí s našim srdcom, následkom čoho sa v ňom vytvorí taká schopnosť a stav, ktorá človeka povzbudzuje k hľadaniu večného života u Boha a naplnenie sa s ním. V dobrom, osobnom spoločenstve s Pánom sa život neustále vylieva do svätej nádoby. Toto umožňuje, že duchovní ľudia znova a znova stojaci nad svojimi problémami a okolnosťami vedia pokračovať v duchovnej svadbe, radovaní sa.
Ale nádobu treba naplniť vodou, aby sa mohla premeniť na víno. K naplneniu sa so životom je nevyhnutné sa naplniť s Duchom Svätým, o ktorom Ježiš povedal nasledovné: „Kto verí vo mne, ako hovorí Písmo, rieky živej vody potečú z jeho vnútra.” (Ján 4:38). V spoločenstve s Pánom ľudia Ducha pozorujú na neviditeľné veci, na predmety viery. Ak svoju pozornosť upriamia na vonkajšie, neživé, so službou spojené ľudské, denominačné, svetské a iné veci, problémy, vtedy, ako sa to už mnohými kresťanmi stalo, sa ich nádoba vyprázdni a Bohu slúžia len z pocitu povinnosti. Zo strachu a nie z radosti. Počas nášho pôsobenia sa pred nášho zraku nemôžu stratiť poklady našej nádoby, a musíme si uvedomiť úroveň prítomnosti Ducha Svätého v nás. Optimálnou úrovňou Ducha Svätého vo veriacom je plnosť. Božou vôľou je, aby sa každý kresťan naplnil Svätým Duchom, čiže aby neustále žil v stave, v ktorom Svätý Duch telo, dušu a aj ducha úplne naplnil, držal pod vládou, zahalil, obkľúčil z každej strany od hlavy až po päty.
Písmo Ducha Svätého symbolizuje aj s vodou a vínom. Jeden symbol poukazuje na to, že Duch Svätý ľuďom v neustálom spoločenstve s Ním neustále dáva život. Vonkajšou manifestáciou naplnenia sa s Duchom je aj to, že z vnútra pomazaného človeka „vytekajú prúdy”. Aj z tela a z oblečenia Ježia vytekala božská sila. Nadprirodzená sila božského života a moci Ho vždy obkolesila aj z vonka. Toto videli chorí zdémonizovaní, žena s krvotokom, a vytvorila sa v nich viera, že čo sa len dotknú Ježišovho rúcha, uzdravia sa, alebo oslobodia. Divy sa skutočne stali.
Ježiš Kristus aj svojim učeníkom zasľúbil naplnenie sa s Duchom Svätým. Po svojom zmŕtvychvstaní sa viackrát zjavil apoštolom, a „...prikazoval im, aby neodchádzali z Jeruzalema, ale aby čakali zasľúbenie Otcovo...” (Sk 1:4). Zasľúbenie sa naplnilo na Letnice, kedy na stodvadsať učeníkov zhromaždených zostúpil Duch Svätý „a zrazu boli všetci naplnení Duchom Svätým...” (Sk 2:4). Teraz už z apoštolov nevytekali len vody na večný život, ale z ich bytosti začali vytekať aj prúdy božskej prítomnosti, života a sily. Ich nádoba sa naplnila nadprirodzeným pokladom. Obkľúčila ich silná prítomnosť Ducha Svätého, a tisíce ľudí sa skrze nich obrátili k Bohu. Hlavne z Petra vytekali prúdy pomazania viditeľným spôsobom: „takže i na ulice vynášali nemocných a kládli na posteliach a na nosidlách, aby, keď tade pôjde Peter, aspoň jeho tôňa zatônila niektorého z nich. A schádzalo sa i množstvo z okolitých miest do Jeruzalema, ktorí niesli nemocných a takých, ktorých trápili nečistí duchovia, a boli všetci uzdravení” (Sk 5: 15-16).
Toto bola ozajstná svadba. Ľudia vedeli, že učeníci sú spojencami Ježiša, ktorí božskí život a silu vytekajúcu z nich dostali od ženícha. Jedným hlavným tajomstvom úspechu ranej cirkvi bolo, že nádoby úcty boli plné Božou silou a mocou, ktoré ich uschopnili vytlačiť kráľovstvo Satana a oslobodiť sa od tejto vlády. Apoštolovia na službu pomazali iba veriacich „dobropovestných mužov, plných Svätého Ducha a múdrosti...” (Sk 6:3). Aj diakon Štefan bol človek pomazaný Duchom Svätým, ktorý Božie kráľovstvo predstavoval prerážajúcou silou: „Nemohli odolať múdrosti a duchu, ktorým hovoril” (Sk 6:10).
V Rímskej ríši takí veriaci zapríčinili rast, rozšírenie sa ranej cirkvi, ktorých nádoba bola plná životom a Duchom Svätým. Aj apoštol Pavol bol takýto typ kresťana, filozofia jeho služby bola založená na demonštrácii „Ducha a sily”, preto jeho misionárske cesty sprevádzali neobyčajné divy. Napríklad v Efežanoch až „tak, že i na nemocných odnášali z jeho tela znojníky a zástery, a odchádzali od nich neduhy a vychádzali zlí duchovia” (Sk 19:12).
Radosť a sila. Prejavy sily Ducha
Život, službu prvej generácie kresťanov sprevádzala radosť. Nikdy sa neodtrhli od Božej prítomnosti, neodcudzili sa od pomazania, ale žili vždy vo väčšom a silnejšom spoločenstve s Pánom. Neustálosť svadby zabezpečovali aj víťazstvá nad silami a mocou Satana. V žiadnych okolnostiach si nedovolili, aby sa víno minulo z ich nádoby. Apoštol Pavel každého kresťana upozorňuje v Liste k Efežanom, že „neopíjajte sa vínom, v ktorom je prostopaš, ale buďte plnení Duchom, hovoriac žalmami a hymnami a duchovnými piesňami spievajúc a hudúc vo svojom srdci.” (Ef 5:18-19).
Podľa tohto zjavenia kresťanský život tu na zemi len v tom prípade môže byť svätá svadba, keď sa veriaci naplnia Svätým Duchom. Len v tomto stave dokážu napredovať na ceste radosti. V takýchto pomazaných, radujúcich sa, muzikálnych ľuďoch sa napraví podobnosť k Bohu, ktorá ich schopní, aby v cirkvi, ako aj vo svete sa pohybovali ako nositelia božského života, sily, moci. Žiaľ, dnes mnoho kresťanov zabudne na apoštolovu inštrukciu, preto je v denominácii veľmi veľa členov cirkvi s prázdnym a pustým životom. Niet divu, že následkom pohŕdania Duchom Svätým väčšinu denominácií tvoria frustrovaní, horkí, neláskaví a intelektuálni ľudia. Čas obnovy plynie veľmi rýchlo, pretože návrat Pána sa čoskoro uskutoční. Bolo by dôležité, aby každý veriaci zúčtoval svoj stav, aby mal čas naplniť svoju nádobu, pretože toto garantuje naďalej sa zúčastniť pre každého na svadbe v posledných dňoch.
Radovať sa tu a teraz?
Ako sa dá žiť s radosťou v takomto krutom svete v kritickom stave? Na otázku si musíme nájsť včas odpoveď, pretože svet sa aj teraz len zbližuje ku kríze. V budúcnosti sa v ňom veci budú ešte horšie vyvíjať, ako v súčasnosti. Apokalipsa otrasie základmi každej civilizácie. Niektoré kultúrne kruhy už zasiahla zničujúca búrka vyvolajúca koniec histórie. Ako poslednú civilizáciu zničí Západnú, ktorú spustoší víchrica prejdená Blízkym Východom.
Kresťania musia prijať výklad Biblie o tomto svete, pretože vo svete čoraz väčšej miere panujúce zlo len takto budú vedieť držať ďaleko od seba. Tento svet fakticky nevedú politici, ale padlí, zlí anjeli, ktorých síce Ježiš so svojim ukrižovaním a zmŕtvychvstaním odzbrojil, ale napriek tomu svoju moc nad národmi, krajinami udržali. Koniec histórie je vždy bližšie a bližšie k nám.
Systém časového ukazovateľa národov sveta je umiestnený v Jeruzaleme. Aj Izrael putuje smerom k vytvoreniu novej civilizácie. Kvôli vlády nad svetom za krátky čas vypukne vojna v nebi medzi dobrými a zlými anjelmi. Veľkým porazeným tejto reálnej vojny hviezd sa stane tento svet, ktorý pravom zmysle slova ovládnu satanské bytosti, aby tento svet zmenili na posledné stredisko, na pevnosť proti Božiemu kráľovstvu. Po tom sa vytvorí na zemi počas bezprostrednej vlády Satana tá svetová civilizácia – a poriadok, ktorý takmer pred dvetisíc rokmi kresťania nazvali ako ríšu antikrista. O stave satanistickom svete Ježiš nasledovné hovorí: „Lebo vtedy bude veliké súženie, akého nebolo od počiatku sveta až doteraz, ani už nikdy viac nebude. A keby neboli ukrátené tie dni, nebolo by zachránené niktoré telo; ale pre vyvolených budú ukrátené tie dni” (Mt 24: 21-22).
Podľa predurčenia Ježiša následkom naplnenia hrôz životný pocit ľudí bude čoraz viac ovládať strach: „Takže zmrtvejú ľudia od strachu a od očakávania toho, čo všetko príde na svet...” (Lk 21:26). Hore uvedené citáty spolu s ostatnými citátmi o takom prichádzajúcom svete dajú čierny obraz, v ktorom radosť poctivý človek nenájde.
Toto aj kvôli tomu musíme sledovať, pretože u najviac veriacich dôvody najčastejších radostí majú charakter materiálny, ľudský, spoločenský, čiže podľa vonkajších okolností sa vytvára stav duše. Túto situáciu nemožno udržať. Po znovuzrodení sa v nás narodil jeden vnútorný človek, skrze ktorého sa neustále dá získať radosť vytvorenej božskou realitou a božskými vecami. Táto radosť má duchovnú prirodzenosť, ktorú – oproti najčastejšími telesnými, psychickými radosťami – nevyvolá pre nás prijateľná situácia vecí viditeľného sveta, ale v nás žijúci večný život a Duch Svätý.
Nie každá forma telesnej, psychickej (alebo profán) radosti súvisí s hriechom. Aj pomazaní Boží ľudia mali „vonkajšieho človeka”, skrze ktorého sa stýkali so spoločnosťou, prírodou. Ježiš sa napríklad s radosťou stravoval s ľuďmi, rád strávil s nimi čas, rád s nimi cestoval, rozprával sa, mal svoje obľúbené nocľahy, a mal mnoho priateľov medzi učeníkmi, medzi tými, ktorí ho podporovali. Pre neho pravá a úplná radosť bol vzťah s Otcom. Vonkajší človek závisí od viditeľného, časového sveta, od ľudských vlastností, komunikácie, kým vnútorný človek žije z neviditeľného, z Božieho kráľovstva. Nie vždy sa stotožňuje osud a stav vonkajšieho a vnútorného človeka. Toto vyjadruje apoštol Pavel: „Preto neustávajme, ale jestli sa aj náš vonkajší človek ruší, vnútorný sa obnovuje deň čo deň” (2 Kor 4:16). Nášho vnútorného človeka, znovuzrodeného ducha skazený svet a zlosť, ktorá často je aj „služobnou oblasťou” Satana, nedokáže zbaviť od radosti Pánovej. Božia prítomnosť, Duch Svätý do nášho srdca pre obnovenie radosti prináša novšie a novšie kharisy, milosti (radosť – khara – a milosť –kharis – tieto dve slová majú v gréčtine ten istý koreň). Pre obnovu našej radosti poskytne nevysušený prameň v Pánovi. Prekážkou pochopenia súvislosti medzi milosťou a radosťou je možno aj to, že odlišne od Grékov v maďarskom spisovnom jazyku milosť je jeden právny výraz, ktorý veľmi ďaleko stojí od radosti. Má oveľa užšiu súvislosť s vážnosťou, autoritou a rozsudkom.
V čo väčšej miere určí vedomie veriacich ich vnútorný človek, tým väčšia radosť sa oslobodí v ich prirodzenosti a správaní. Podľa proroka Izajáša „vykúpení” kráčajú po takej ceste, na ktorej: „nebude tam ľva, ani nijaká zver dravá nevyjde na ňu, nenajde sa tam” (Izaj 35:9). Táto cesta je vnútorná, duchovná, a má charakter osobný a neviditeľný, je to cesta Pánova, na ktorej vnútorný duchovný človek pod božskou ochranou smeruje ku konečnému cieľu. Toto sa nesmie zmiešať s vonkajším osudom veriacich, na ktorý môže zaútočiť lev, dravá zver, čiže diabol. Náš vnútorný život sa neodohráva pred verejnosťou, tento život je skrytý v Pánovi.
Najviditeľnejšou vlastnosťou obrátených spasených je radosť vychádzajúca z vnútorného stavu, života. Podľa videnia proroka „a vyslobodení Hospodinovi sa navrátia a prídu na Sion s radostným prespevovaním, a večná radosť bude na ich hlave, veselosti a radosti dojdú, a zármutok a vzdychanie utečie” (Izaj 35:10). Nebeský Sion, Boží vrch sa nachádza vo večnosti. Je miesto prameňu života, kde prebýva Všemohúci. Sion je konečná stanica putovania na zemi. Pánova cesta vedie tam. Počas priblíženia sa k Sionu v našom vnútornom človeku rastie radosť, veselosť a šťastie, ktoré raz zaplaví naše hlavy. V napredovaní po ceste radosti zmizne bolesť a vzdychanie. Chodiacich po tejto ceste povzbudí mnoho vyhlásení o radosti, kochaní sa, o opovrhnutie sklesnutosti, strachu, pretože „oni uvidia slávu Hospodinovu, nádheru nášho Boha” (Izaj 35:2b).
Jedzte a pite!
Mnoho Boha hľadajúcich ľudí sa dostane do tej chyby, ako Židia vyjdúci z babylonského zajatia, ktorým Boží ľudia čítali a vykladali slová Zákona. Poznanie a pochopenie Božieho Slova preto zarmútilo synov Izraela, pretože skrze to spoznali hriechy, omyly minulosti. Napokon čítanie, výklad Slova v obecenstve vyvolalo taký plač, že museli odvolať „služby Slova”. Nehemiáš a jeho ľudia napokon toto radili ľuďom: „Iďte a jedzte tučné a pite sladké a posielajte čiastky tomu, kto nemá nachystaného; lebo tento deň je svätý nášmu Pánovi, a nermúťte sa, lebo radosť Hospodinova je vašou silou” (Neh 8:10). Ak si prijal Pána a zanechal si svoje hriechy, úprimným srdcom si sa obrátil k Bohu, nesmúť a nežiaľ kvôli hriechov minulosti, kvôli pokazenému životu, pretože Boh odpustil tvoje hriechy! Staré pominulo, si nové stvorenie, ktorému nie plač, ale radosť Hospodinova sprostredkúva nadprirodzenú silu a milosť. Smútok zapríčiňuje slabosť, chorobu, ale skrze radosti sa človek obnoví, uzdraví.
Je rozdiel medzi počúvaním a jedením Božieho Slova. Počúvanie je podmienkou jedenia, ale to druhé sa vtedy uskutoční, kedy si Slovo osvojíme, vztiahneme na seba dobrú správu a ústami vyznáme vieru v ňom, „Lebo srdcom sa verí na spravodlivosť a ústami sa vyznáva na spasenie” (Rim 10:10). Ježiš rozprával o jedení Slova, kedy riekol:„Človek nebude žiť na samom chlebe, ale na každom slove, ktoré vychádza skrze ústa Božie.” (Mt 4:4). Čiže z jedenia Slova pochádza božský život v nás, ovocím čoho je radosť. Jedenie sa vzťahuje na Slovo, toto je silnou potravou plnej vitamínov pre nášho vnútorného človeka.
Ale Nehemiáš upozornil svojich plačúcich bratov aj na potrebu pitia. Na pitie aj Ježiš povzbudzoval svojich učeníkov, kedy na posledný deň sviatku Stánkov takto zakričal: „Jestli niekto žízni, nech príde ku mne a pije!“ (Ján 7:37). Každý biblický učiteľ súhlasí s tým, že toto zjavenie sa vzťahuje na naplnenie sa so Svätým Duchom. Ježiš svojim učeníkom dá piť Ducha Svätého. Pitie Ducha Svätého pre niektorých kresťanov znamená obyčajnú, neprijateľnú vec, ale Slovo na mnohých miestach používa tento výraz súvisiaci s touto charizmatickou udalosťou. Napríklad: „...a všetci sme napojení v jedného Ducha.“ (1 Kor 12:13b). Mnoho prieberčivých kresťanov odmieta jedenie silného pokrmu a napitie, opitie sa Duchom Svätým. Ján, ako aj učeníci farizejcov, ktorí odmietli jedlo a pitie – vtedy pôst mal aj vonkajší, citový znak (plač, bedákanie, roztrhnutie odevu) – opovrhnú, pokarhajú dnešných učeníkov Pána, ktorí sa napĺňajú Duchom Svätým, sú radostný ľudia. Ale keďže ženích je so svadobčanmi, Pánova radosť sa na tejto ceste vie vyslobodiť, rásť v učeníkoch. Nádoby sa takto naplnia vínom, skrze čoho život s Pánom bude svadba. Pokora znamená poddanie sa Božiemu Slovu, poddaný kresťan zanechá svoju teológiu proti Slovu, aby získal od Pána milosť. Apoštol Pavol nepokarhal, ale pochválil adresátov svojich listov, lebo „plesáte s radosťou nevysloviteľnou a oslávenou” (1 Petr 1:8) v Pánovi.
Čo môžeme po tomto povedať? Iba to, čo Pavol: „Radujte sa v Pánovi vždycky, a zase len poviem: Radujte sa!” (Fil 4:4).
Sandor Nemeth, www.hit.hu