Založiť novú webovú stránku alebo e-shopChcem nový web

Modly nie su bohovia

Modly nie sú bohovia
Ranná cirkev proti uctievaniu obrazov

Tí, ktorí si odvodzujú rapídne rozširovanie kresťanstva prvého storočia len zo sociálnych, ekonomických, politických faktorov si nevedia rady – použijúc slovo dnešnej doby – s „protikultúrnymi“ prejavmi rannej cirkvi.

Keď sa apoštol Pavol prechádzal po Aténach „rozhorľoval sa v ňom jeho duch, vidiac, že je mesto oddané modloslužbe“ (Sk 17:16) a potom, čo ho zaviedli pred zbor Areopágy pozostávajúci zo starších a vplyvných mudrcov, modlil sa pred nimi následovne: „Boh, ktorý stvoril vesmír a všetko, čo je v ňom, pretože je Pánom neba a zeme, nebýva v chrámoch rukami vybudovaných a nedá si slúžiť ľudským rukám, ako by dačo potreboval, veď On sám dáva všetkým život, dýchanie a všetko (...) Keďže sme teda rod Boží, nesmieme si myslieť, že Božstvo je podobné zlatu alebo striebru alebo kameňu, dielu ľudského umenia a dôvtipu.“ (Sk 17:24-25, 29).

Pavol a Barnabáš dokázali v Lystre len horko-ťažko odhovoriť kňaza a zástupy od toho, aby im obetovali, keď ich kulty nazvali márnosťami: „Čo robíte mužovia? Aj my sme ľudia vám podobní a zvestujeme Vám evanjelium, aby ste sa od tých márností obrátili k živému Bohu, Stvoriteľovi neba a zeme, mora i všetkého, čo je v nich.“ (Sk 14:15)

Podľa Skutkov apoštolov k prvému (dobrovoľnému) páleniu kníh došlo v Efeze, čo by dnes bolo pravdepodobne považované za „kultúrny škandál“: „Mnohí, ktorí uverili, prichádzali, a vyznávali a vyrozprávali svoje skutky. Mnohí zase, ktorí sa boli zaoberali čarodejníctvom, poznášali svoje knihy a spálili ich všetkým pred očami, a keď spočítali ich cenu, dostali päťdesiattisíc strieborných.“ (Sk 19:18-19)

Aj cech zlatníkov, ktorý mal v celom meste veľký vplyv, sa oprávnene obával zničenia mesta Efez a bohyne Diany, ktoré bolo považované za najdôležitejšie centrum rímsko-gréckeho náboženstva. Čas ich strach potvrdil: v 4. storočí stál na hlavnom námestí namiesto obrovskej sochy Diany prinajmenšom rovnako veľký kríž hlásajúci výhru nového štátneho náboženstva (viď orámovaný text). Z nápisov vyškriabali meno pohanskej bohyne a na hlavy sôch vytesali kríž.


Nadpis efezského ničiteľa modiel

"Zákerná modla démonickej Diany je zničená:
Toto znamenie sme postavili víťaznej pravde,
ktorá si takto ctí boha Demasa, ktorý odoženie modlu
a kríž, ktorý hlása jej víťazstvo!"

(Nadpis zo 4. storočia nachádzajúci sa na jednom mramorovom podstavci)

Kult modiel a modlárstvo

Grécke a rímske chrámy - na rozdiel od židovských synagóg a zborových budov ranného kresťanstva - sa nestavali preto, aby sa stali miestom modlitieb a chvál veriacich. Pohanské chrámy slúžili ako „obydlia“ božských modiel, preto nebolo potrebné brať ohľad na kapacitu miestností, veď namiesto ľudí vytvárali miesto len pre rôzne kultové predmety. Pohanské chrámy slúžili len ako „obydlia“ božských modielV strede chrámu, v cele, stála božia socha obklopená stenami, spravidla slávnostne oblečená a z darov veriacich bohato ošperkovaná. V miestnosti za sochou (celou), v sakristii, boli strážené a uchovávané ostatné hodnoty svätyne a darované poklady, ktoré mali často obrovské hodnoty.

Podľa vlastnej autobiografie daroval Augustus piatim najväčším rímskym svätyniam dary v celkovej hodnote 100 miliónov sestertií. (Sestertia bola úradne používaným bronzovým peniazom v Ríme. Na porovnanie jej hodnoty: 1 modius (8,7 litra) pšenice malo hodnotu 3 sestertií; a slobodne narodený nádenník už vedel slušne vyžiť z ročnej výplaty 1200 sestertií).

Kultové obetovanie sa neodohrávalo vo svätyni, ale na oltári pred ňou, pod holým nebom; do cely (k soche) mali vstup len kňazi, ale ženy, otroci a cudzinci boli odtiaľ vykázaní. V stanovenom čase, cez sviatky bohov, bola cela a pokladnica pred verejnosťou otvorená: aby mohla aj verejnosť obdivovať umelecké diela alebo slávne starožitnosti. Rímsko-grécky chrám teda slúžil ako múzeum, aj ako umelecká pokladnica.

Chrám a trhovisko sa v staroveku stavali vedľa seba nielen symbolicky: náboženské a hospodárske záujmy boli poprepletané aj z praktického hľadiska. Okolia svätýň starovekých pohanských náboženstiev (kam patrili okrem budov chrámu aj sochy, parky, háje a rôzne vedľajšie budovy) reprezentovali rôzne hospodárske sily. Štátnu pokladnicu zaťažovali v prvom rade náboženské kulty, obrovské výdavky na ceremónie, hlavne vtedy, ak ich nebolo možné hradiť zo svätyne, z príjmov kňažských zborov, či z príjmov súkromných osôb; ako aj verejné výstavby, veľké finančné prostriedky boli potrebné aj na výstavbu a rekonštrukciu chrámov, sôch a oltárov. Značný (a hlavne istý) príjem pohanských štátnych náboženstiev pochádzal predovšetkým od štátu, okrem toho ich financovali aj z darov rôznych náboženskych inštitúcií (kňažských zborov) a súkromných osôb. Okolie svätýň popritom získavalo značné príjmy zo sviatočných obetí, z tvorby rôznych relikvií, ako aj z náboženského turizmu. Ak prirátame aj to, že tieto príjmy boli vylúčené z daňovej povinnosti, hneď si vieme predstaviť, aký bol dopyt po určitých kňažských funkciách rímskeho štátneho náboženstva v kruhu popredných osobností.

Tieto „závody svätýň“ hrali dôležitú úlohu v hospodárskom živote toho-ktorého mesta, ako aj v živote ríše. Chrámy boli obklopené zmenárňami, ktoré zamieňali rôzne meny cudzincov podľa ich potreby. Chrámy v skutočnosti slúžili aj ako banky, kde bol chránený najcennejší majetok štátu a súkromných osôb. Rímska štátna pokladnica bola vo svätyni Saturnus, preto ju nazývali: aerarium Saturni „Saturnusova pokladnica“. Neraz sa stalo aj to, že chrámy zapožičali svoje poklady za úroky mestu, alebo štátu a takto im pomáhali v ťažkej hospodárskej situácii.

Blízkosť svätyne bola výhodná aj pre obchod: okolo chrámu vykonávalo činnosť mnoho maloobchodníkov, ktorí vo svojich stánkoch predávali nádoby a predmety potrebné k obetovaniu, alebo obchodovali s časťami obetných zvierat, čo bolo možné predať. Boli tu garbiarske dielne, ktoré vedeli na mieste spracovať kožu, ktorá zostala z obetovania. Z tohto malo aj kňažstvo veľký osoh, nakoľko kňazi a pomocný personál dostali hlavy, jazyky a okrem vnútorností aj kožu obetných zvierat, ktoré predali majiteľom dielní. Ani „hostina odohrávajúca sa pri chráme modiel“ (1K 8:10) neznamenala nič iné ako to, že niekto kúpil mäso z mäsiarstva nachádzajúceho sa v okolí chrámu, o čom každý vedel, že pochádza z obetí pohanov.

 


Moderný spôsob biznisu s modlami – turisti prichádzajúci domov so svojim úlovkom

Diaspóra sa stavia proti

Prvý významný úder na polyteické kulty vykonalo spoločenstvo židovskej diaspóry v celej ríši. Podľa niektorých odhadov žili v čase Novej Zmluvy v každom väčšom meste - od Hispánie po Mezopotámiu, od Afriky až po severné pobrežie Čierneho mora – skupiny Židov, ktorých počet sa odhaduje na 4-5 miliónov. (Podľa historika S. W. Barona bol každým piatym občanom Rímskej ríše Žid, aj keď to môže byť trochu prehnané.) Vzťah Židov k pohanskému uctievaniu obrazov, k ich chrámom a sviatkom sa stal verejne známym, znamenal alternatívu pre nežidovských ľudí, ktorí boli smrteľne unavení z tisícky bezmocných božských kultov. Aj týmto je možné vysvetľovať úspech Židov, ktorí sa obracali v 1.-3. storočí.

Aj rabinický judaizmus prísne zakazoval tvorbu obrazov a sôch, tvorbu podôb akéhokoľvek človeka, alebo božstva na základe prikázania Starej Zmluvy: „Neurobíš si vyrezanú modlu!“ (2M 20:4). Ich fyzické zničenie však bolo prikázané len na území Izraela. Talmud už rozlišoval modly vytvárané s cieľom ich uctievania od budov a sôch, ktoré sa stavali pre ozdobu námestí, toto posledné povoľoval. Židovská ortodoxia brala zákaz uctievania modly natoľko vážne, že aj „osoh“ prichádzajúci z ich spálenia prísne upravovala: „je zakázané použitie ich pahreby, popola a žeravého uhlia, ale je dovolené použitie ich plameňa“. Aj tieň chrámu modiel spadal pod zákaz: počas horúceho leta nebolo možné cez neho prejsť, alebo sa zdržiavať dva metre pred jeho bránami, iba za chrámom si bolo možné odpočinúť (kde ho nikto nevidel). Bol zakázaný aj predaj takého tovaru pre nežidovských ľudí, o čom bolo zrejmé, že ich použijú k pohanským kultom (tymian, kadidlá, sviečky a pod.). Nesmeli sa požičať peniaze na stavbu chrámu modiel, ani na ich ozdobu.

Bolo prirodzene zakázané klaňanie sa pred takýmito budovami, vecami, nadvihnutie klobúka, či iná forma uctievania. „Ak sa dostane (veriacemu Židovi) tŕň do nohy pred obrazmi modiel, alebo ak mu pred ním spadnú peniaze, nesme sa zohnúť, aby vybral tŕň, alebo aby zdvihol peniaze, aby to nepripadalo tak, akoby sa klaňal modlám. Nech si sadne, alebo nech sa postaví chrbtom k modlám a až potom to môže spraviť.“ Židia si museli priať zničenie pohanských bohoslužobných miest, bolo dovolené vysmievanie sa modlám, ako aj ich označovanie hanebnými menami.

Útok proti efezskej Diane

Prvý záznam o zrážke kresťanov a pohanov obchodujúcich s modlárstvom pochádza z obdobia tretej misijnej cesty apoštola Pavla (52 – 56. n. l.). Apoštol pohanov strávil viac ako dva roky v Efeze, v tomto 250-tisícovom veľkomeste, kde najväčšiu pamätihodnosť predstavoval Dianin chrám, čo v staroveku považovali za jeden zo „siedmych divov sveta“. V chráme strážili viac ako tridsaťjeden rôznych sôch Diany, medzi nimi aj jednu drevenú, ktorá takpovediac padla z neba, a dľa nej bolo mesto nazvané neókoros (chrám strážiaci).

Efežania boli veľmi pyšní na ich svetoznámy chrám, tomu poukazuje aj mestské nariadenie z roku 160 n. l. V tomto nariadení vyhlasujú Efez za „prvú a najväčšiu ázijskú metropolu“, ktorej jediný poklad „hlavnú bohyňu, Dianu, ktorú uctievajú nielen vo svojej vlasti, ktorá stvorila svojím božstvom Efez za najuctievanejšie mesto, ale ju uctievajú aj heléni a barbari, takže jej na viacerých miestach obetovali sväté miesta, chrámy, oltáre a sochy, vďaka jej verejnému zjaveniu [epiphaneia] ...“ Dianin chrám predstavoval rôznorodé činnosti, ktoré s ňou boli spojené, ako ťažné odvetvie efezského hospodárstva.

 

 


Zrúcanina efezského divadla – kde zákon zabezpečoval ochranu pred hnevom tých, ktorí uctievali modly

V skutkoch apoštolov sa dočítame, že vedúci cechu zlatníkov, menom Demeter, navodil v meste a v celej provincii atmosféru lynčovania kvôli úspešnej evanjelizácii apoštola Pavla: „V ten čas strhla sa nemalá vzbura pre to učenie. Jeden zlatník totiž, menom Demeter, vyrábal strieborné chrámy Dianine a tým dával remeselníkom nemalý zárobok. Ten si ich zvolal, aj robotníkov, ktorí pracovali pri tom, a hovoril im: Mužovia, vy viete, že z tohto remesla je náš blahobyt; a teraz vidíte a počujete, že tento Pavel nielen v Efeze, ale temer po celej Ázii presvedčil a odvrátil veľmi mnohých, lebo hovorí, že bohovia rukami urobení nie sú bohovia. A nielen toto nebezpečenstvo nám hrozí, ale aj to, že ani chrám velikej Diany nebudú mať za nič a olúpia o božskú velebnosť i ju, ktorú si ctí celá Ázia a celý svet.“ (Sk 19:23-27)

Formulácia sa prekvapujúco zhoduje s vyššie citovaným textom, čo ani nie je prekvapujúce, nakoľko príbeh opísaný Lukášom sa v každej časti zhoduje s efezskou skutočnosťou tých čias – pokiaľ to je možné zrekonštruovať z pozostalých prameňov. Cech zlatníkov (argyrokopoi) mohol byť v Efeze jednou z najsilnejších kapitálových spoločností, čo odzrkadľuje aj to, že štvrtina objavených rímskych nápisov sa o tomto zmieňuje určitým spôsobom. Doposiaľ sa síce neobjavila ani jedna relikvia vytvorená Demeterom (miniatúrna maketa chrámu vyhotovená zo striebra), ale poznáme stovky malých Dianiných sôch z olova, kovu, hliny; ako aj jednu malú maketu chrámu vyhotovenú z mramoru (Viedeň, Kunsthistorisches Museum), čo Rimania ponúkli chrámom ako relikviu, resp. ich strážili ako suvenír vo svojich domácich svätyniach. Prihliadnuc na to, že v čase Rímskej ríše prebiehal v Efeze významný turizmus, tento náboženský obchod s umeleckými predmetmi predstavoval značné príjmy nielen pre cech, ale aj pre celé mesto.

Náš príbeh ešte pokračuje. Demeter, obhajca zlatníkov, resp. „robotníci, ktorí pracovali pri tom“ (Sk 19:25) – ktorých živobytie zabezpečoval priamo chrám – zavliekli Pavlových kolegov, Gaja a Aristarcha, do divadla s 25-tisícovou kapacitou. V divadle prevládal počas dvoch hodín veľký chaos, z hluku zhromaždeného davu bolo rozumieť len rytmické výkriky: „Veliká je Diana efezská!“. Nakoniec dav utíšil mestský pisár: „Mužovia efezskí, kto z ľudí by nevedel, že mesto Efezos je strážcom chrámu velikej Diany a jej obrazu, ktorý padol z neba? Keď to teda nemožno poprieť, treba sa vám uspokojiť a v ničom sa neprenáhliť. Lebo priviedli ste [sem] týchto mužov, a ani svätokrádeže sa nedopustili, ani sa nerúhali našej bohyni. Ale ak Demeter a remeselníci, ktorí sú s nimi, majú niečo proti niekomu, na to sú obecné súdy a tam sú vladári, nech žalujú. A ak okrem toho máte nejaké žiadosti, to sa vyrieši v zákonnom zhromaždení. Lebo hrozí vám nebezpečenstvo, že nás pre dnešnú udalosť obžalujú zo vzbury, keďže nieto dôvodu, ktorým by sme mohli ospravedlniť toto zhluknutie. S týmito slovami rozpustil zhromaždenie.“ (Sk 19:35-40)

Pre schôdzu ľudí (ekléziu) divadlo naozaj nebolo obvyklým miestom, preto ju mestský pisár plným právom, uznajúc za protizákonnú, rozpustil. Tak teda prečo zavliekli efezskí mužovia Pavlových kolegov práve do divadla? Odpoveď nájdeme v mnohých tu nachádzajúcich sa nápisoch, z ktorých je zrejmé, že efezské divadlo zohrávalo v čase týchto udalostí funkciu „sekundárneho chrámu“. Dianini veriaci práve sem postavili najviac sôch, z ktorých nie jedna bola zhotovená zo zlata alebo striebra – na veľkú radosť efezských majstrov. Divadlo sa teda nachádzalo vo „svätom okolí“ Dianinho chrámu, kde mohli pohanskí obyvatelia mesta právom očakávať epifániu ich bohyne ... namiesto toho narazili na odpor zákona.

Chrámy sa vyprázdnia

Plinius mladší, pochádzajúci zo zámožnej rodiny zo severnej časti Talianska, dostal miesto so svojou desaťdielnou zbierkou listov medzi najznámejšími autormi rímskej literatúry. Kamarátil sa s najznámejšími osobami tých čias, jeho kariéru ovplyvňovali aj cisári. Vďaka lojálnemu správaniu a tomu, že si ctil zákon, ho v roku 111/112 n. l. Tianan vymenoval najprv za konzula, neskôr za panovníka provincie Bitynia, ktorá leží na južnej časti Čierneho mora. Plinius vo svojich listoch podrobne opisuje jeho pôsobenie v týchto funkciách. Medzi inými spomína aj vzťah cisára ku kresťanom, ktorých síce nevedel usvedčiť zo žiadneho hriechu, no napriek tomu rozpustil ich zbor.

Rozhodnutie panovníka bolo ovplyvnené aj z hospodárskeho hľadiska: „Táto poverčivá nákaza sa rozšírila nielen v meste, ale aj na dedinách a v usadlostiach; podľa môjho názoru ju však môžeme zastaviť a odstrániť. Isté je, že ľudia začínajú opäť navštevovať už takmer prázdne chrámy, po dlhej prestávke sa sviatky znova oslavujú a je opäť vidieť dopyt po zvieratách potrebných k obetovaniu, na ktoré sa už len zriedkavo našiel kupec. Z toho môžeme usúdiť, že je ešte mnoho takých ľudí, ktorých je možné obrátiť na správnu cestu, ak uznajú svoju vinu.“ Teda zvyšovanie počtu kresťanov bolo – v dôsledku skutočného obrátenia sa – sprevádzané tým, že sa pohanské chrámy takmer vyprázdnili, neboli navštevované ani počas sviatkov, teda biznis s modlami bol ohrozený.

Kresťanstvo sa rozširovalo po celej ríši – na základe analógie Plinia – čo mohlo znamenať vážnu pohromu nielen pre chrámy a ich kňazov, ale aj pre celý štát.

Tertullianus, kartagský biskup pôsobiaci na začiatku 3. storočia – v rozpore s cirkevnými súčasníkmi (viď text v rámčeku) – bral biblické prikázania ohľadne uctievania modiel veľmi vážne. Čo to znamenalo v praxi? Podľa biskupa, kresťan nemohol mať žiadne také povolanie, ktoré akokoľvek súviselo s modlárstvom: napríklad stavbár nemohol stavať chrám, oltár; sochár nesmel tesať kultové sochy, ba ani výklenok pre sochu; nemohol lisovať zlaté platne a nemohol vyrábať ani odznaky. Kresťan nemohol byť učiteľom literatúry, lebo umelecké diela sú plné uctievania a vyvyšovania pohanských bohov; nemohol byť obchodníkom s tymianom, nakoľko túto vôňu používali do kadidiel pohanských oltárov; ba nemohol byť ani vojakom, nakoľko bolo povinné skladanie sľubu a obetovanie cisárom. V prípade, že sa obrátil človek s takýmto povolaním, musel toto povolanie zanechať.

Tertullianus bol prísny aj v otázke obliekania sa, stravy, či zábavy. Rimania totiž nosili také šaty, ktoré priamo súviseli s kultmi modiel, napríklad tunica, ktorú nosili pohanskí kňazi, čo je do dnešného dňa úradne používaným označením šiat katolíckych kňazov. Kartagský biskup však veriacim zakázal nosenie týchto šiat: no každodenné oblečenie mužov, tzv. togu nezakazoval, ako ani základné ceremónie (napr. svadbu, pomenovanie, nosenie prsteňov). Názor Tertulliana je v určitých veciach naozaj extrémistický, ale bezpochyby sa veľmi podobá vzoru novozmluvnej apoštolskej cirkvi. V prvej časti 3. storočia ešte veľa kresťanov a cirkevných hodnostárov rozmýšľalo podobne o modlárstve (viď texty v rámčeku), čoho výsledkom bolo viditeľné upadanie rímskeho „náboženského obchodu“. Na chrámy sa dostali zámky a kňazi si hľadali nové povolania.

 

Od zákazu k prijatiu

Kresťanstvo od samého začiatku chránilo svojich veriacich od modlárstva. Kelsos, filozofický kritik žijúci v polovici 2. storočia sa o tom vo svojom diele nazvanom Pravda zmieňuje nasledovne: „Kresťania sochy úplne odsudzujú... Veria, že tieto sochy sa zhotovili pre uctievanie určitých bytostí, bez ohľadu na to, či sa im podobajú, či nie; ale tvrdia, že nie sú bohovia, ale démoni a tí, čo si ctia Boha, nemôžu slúžiť démonom.“

Kresťanstvo od samého začiatku chránilo svojich veriacich od modlárstvaZáklad skutočného kresťanstva, prečo odsudzujú oltáre, obrazy, sochy a stavbu chrámov tkvie v tom, že uctievanie modiel súvisí s uctievaním démonov, ktorého chod a energizovanie zabezpečujú démoni (neviditeľné, beztelé, no majúce skutočnú osobnosť, zlomyseľné, a/alebo nečisté duchovné bytosti). Apoštol Pavol týmito slovami vystríha korintský zbor pred „duševnou nákazou“ uctievania modiel: Základ skutočného kresťanstva, prečo odsudzujú oltáre, obrazy, sochy a stavbu chrámov tkvie v tom, že uctievanie modiel súvisí s uctievaním démonov, ktorého chod a energizovanie zabezpečujú démoni (neviditeľné, beztelé, no majúce skutočnú osobnosť, zlomyseľné, a/alebo nečisté duchovné bytosti). Apoštol Pavol týmito slovami vystríha korintský zbor pred „duševnou nákazou“ uctievania modiel: „Ale že čo [pohania] obetujú, to obetujú démonom a nie Bohu. A ja nechcem, aby ste boli spoločníkmi démonov.“ (1K 10:20)

Aj v dnešnej dobe „kresťanským umením“ označované kultové predmety boli na počiatku zakázané. Spomínaný cirkevný otec 3. storočia, Tertullianus, v jednom – možno nie náhodne – do maďarčiny nepreloženom texte kritizuje rímskeho pápeža, čo si jedným nariadením zachoval právo odpustiť smilstvo medzi kresťanmi v cirkvi. Podľa Tertulliana, hriechy môže odpustiť jedine Pán, ale smilstvo v rámci cirkvi má za následok vylúčenie.

Raz poznamenal nasledovné prirovnanie: „Možno, že budeš vychádzať z prísloví, keď Pán pohľadal stratenú ovečku a na ramene ju priniesol späť. Nech tu stoja vaše čaše rojení, ak je aj tu jednoznačne vidieť výklad zvieraťa: či zobrazuje napravenie jedného kresťana, či hriešneho pohana?“ (O morálnej čistote 7.1-2) V citovanej vete nachádzajúce sa slovíčko „vaše“ hovorí o tom, že začiatky cirkevného umenia (napr. podobenstvo „dobrého pastiera“, čo nosí ovečku na ramene) prišlo do módy u katolíkov, ktorých cirkevný otec nazval za Ducha Svätého odsudzujúcich (duševných) psychických.

Kam to všetko spelo? V období katakômb Rímskej ríše vyrástlo „umenie“ kultovného charakteru, bohato prepletené pohanskými prvkami, ktoré dostalo miesto aj v liturgii. Vo 4. storočí začali v rôznych psychických zboroch šíriť legendy o zázračných relikviách („z neba padnutá“, „nie ľudskou rukou vytvorená“). Apokryfné evanjeliá sa pokúsili dať týmto príbehom teologický podklad: podľa nich bol evanjelista Lukáš prvým maliarom ikon; alebo edský kráľ Abgar, ktorý prešiel dosť skoro na vieru kresťanov, ako jediný vlastnil autentický obraz Ježiša, čo sa stal prototypom ostatných Kristových ikon.

Súbežne s týmito udalosťami, svätou vodou pokrstení cisári vydali v roku 346 príkaz zakazujúci uctievanie bohov, o desať rokov na to dali zavrieť ich chrámy. V 395-tom prikázali celému obyvateľstvu Rímskej ríše prechod na kresťanstvo; v 408-om bolo treba zničiť všetky kultové sochy pohanov, chrámy bolo treba prepustiť k štátnemu používaniu. Justinianov zákon ešte v 451-om obnovilo prikázanie: „Nesmie sa otvoriť pre uctievanie ani jeden z tých chrámov, ktoré boli dávnejšie zavreté. Nech je pre nás cudzie, aby sme sa vrátili k starému uctievaniu hanebných a hnusných modiel, aby sme vencami zaplavili brány nesvätých chrámov; aby sme zapálili oheň na ich nesvätých oltároch; aby sme na nich pálili tymian; aby sme zabíjali zvieratá na obetovanie; aby sme vyliali víno z nádoby používanej pri obetovaní a verili, že si takto ctíme boha, čo je len uctievanie modiel.“

Hoci aj cisári, považujúci sa za kresťanov, zapreli uctievanie modiel, napriek tomu ich naďalej uctievali ako „umelecké diela“. Na začiatku IV. storočia mohli cudzinci prichádzajúci do Ríma ešte stále obdivovať diela gréckych sochárov. Cassiodor, radca cisára Teodora, napísal: „Keď niekto zájde na Capitolium, uvidí také dielo, ktoré prevýši aj ľudský um.“ Klerická inteligencia prijala rímsku kultúru, ba čo viac, niektorí sa ňou nadchýňali: Jerom len s výčitkami svedomia, ale Ambrus a Agoston otvorene. Pre despiritualizovaný, dogmaticky strnulý katolicizmus sa sochy pohanských bohov stali “len” ozdobami.

Na základe rozhodnutia Honoria a Arcadia vydaného v 399-tom: „Tak, ako sme zakázali [pohanom] obetovanie, tak isto je našou vôľou aj to, aby sa ozdoby verejných budov ponechali.“ V 608-om cisár Pokas odovzdá pápežovi Bonifácovi IV. rímsky Panteon, ktorý v nasledujúcom roku posvätia za chrám Isis. Patriarcha Kyrila z Alexandrie, dal do chrámu uložiť svoje dve sväté egyptské relikvie a týmto bola premena hotová. V Aténach nachádzajúci sa Panteon bol zachovaný iba preto, že sa z neho stal svätý chrám Panny Márie. Pohanská grécka kultúra zvíťazila nad degradovaným „rímskym“ kresťanstvom. Výrok Horatia sa stal opäť aktuálnym: „Porazené Grécko zvíťazilo nad svojim surovým nepriateľom...“.

 

 

 

 

Čo sa má považovať za modlu?


„Dávno neboli modly. Predtým, ako sa rozmnožili tvorcovia týchto príšer, chrámy boli prázdne miesta tak, ako to niekde ešte aj dnes zostalo zachované. Uctievanie modiel sa odohrávalo, ale nie pod týmto názvom, len ako skutok. Je možné spraviť to aj dnes aj mimo chrámu, aj bez modly. Ale nakoľko Satan priniesol na svet tvorcov sôch, obrazov a iných podôb, skutky tejto ľudskej biedy dostali meno od modiel, na druhej strane sa spolu s nimi rozširovali. Od tohto okamihu sa modly stali prameňom každého umenia, kde zhotovovali modly akýmkoľvek spôsobom. Je úplne jedno, či ho zhotovuje remeselník, rytec, alebo či ho niekto vyšíva, nakoľko látka sa neberie do úvahy: je jedno, či sa modla zhotovuje zo sadry, z farieb, z kameňa, z bronzu, zo striebra, alebo z nite. Lebo keď môžeme hovoriť o modlárstve aj bez modiel, v prípade existencie modly je naozaj jedno, aká je, z čoho bola vytvorená, aký má tvar – aby si niekto nemyslel, že len to sa považuje za modlu, čo bolo vytvorené na ľudskú podobu.“

(Tertullianus: O uctievaní modiel 3.1-3. Autor na obrázku)

Démoni nachádzajúci sa v modlách
„[Démoni] sa ukrývajú v [bohom] posvätených sochách a podobizniach, títo inšpirujú duše veštcov, títo hýbu vnútornosťami zabitých zvierat, usmerňujú let vtákov, vládnu nad osudmi, špekulujú nad veštbami, pravdu pletú s klamstvom, mýlia a pletú iných. Rušia život, spánok robia nepokojným, ba čo viac, do tiel vkrádajúci sa duchovia môžu zastrašiť aj rozum, môžu týrať končatiny, môžu nalomiť zdravie, obťažovať chorých, vynucujú si rešpekt, aby to pripadalo ako uzdravovanie, keď pustia niekoho od bolesti skľúčeného potom, ako sa nasýtili z vône oltárov a vatier zvierat.“

(Pseudo-Cyprianus: Modly nie sú bohovia 5.1)

Modly sú stvorené ľuďmi
„Vieme pomenovať každého tvorcu boha. Učeník Diadala, Endoios, vytvoril sochu efezskej Diany, starú Aténu, z olivového stromu vytesanú sochu a sediacu Aténu. Pytholská socha Apolla je dielom Teodóra a Teleklésa. Dielom Tektaia a Angeliona je délsky Apollon a Artemis. Dielom rúk Smillisa je samská a argská Héra. Jedným slovom: ani jeden sa nevyhne tomu, aby sa nespájal s prácou ľudských rúk. Ak ide o bohov, prečo nie sú od samého začiatku? Prečo je ich existencia neskoršia, ako samotných ich tvorcov? Prečo je potrebné k ich stvoreniu ľudské umenie? Ide o zem, kameň, látku a precízne umenie.“

(Athenagoras: Žiadosť vo veci kresťanov 17.4-5)

Výslovnosť mien pohanských bohov
„Zákon zakazuje vyslovenie mien pohanských bohov, čo pravdaže neznamená, že nemôžeme vysloviť ich meno v prípade, že si to náš rozhovor vyžaduje. Veď často musíme povedať niečo ako: »uvidíš ho v chráme Aesculapiua«, alebo »bývam na ulici Isis«, alebo »stal sa kňazom Jupitera« - a mnoho podobných, nakoľko tieto mená sú pred ľuďmi prijateľné. Tak, ako si nectím Saturna, ak ho nazvem jeho menom, taktiež si nectím Marcusa, ak ho pomenujem Marcusom. Ale Písmo hovorí: „Mená iných bohov nespomínajte, nech ich nepočuť z vašich úst!“ Týmto prikazuje, aby sme ich nevolali bohmi. Lebo v prvej časti zákon hovorí aj to: „Nebudeš brať meno Hospodina, svojho Boha, nadarmo!“ – teda tak, ako meno modly. Modlu si ctí teda ten, kto si ctí modlu v mene boha. Ak ich musíme volať bohmi, je potrebné vyzdvihnúť, resp. pridať niečo, z čoho bude zrejmé, že nie ja som ten, kto ich volá bohmi. Lebo aj Písmo ich označuje bohmi, ale pridáva »ich bohovia« alebo »bohovia pohanov«; ako aj Dávid, keď rozpráva o ich bohoch hovorí takto: »bohovia pohanov sú démoni«.“

(Tertullianus: O uctievaní modiel 18:2-4)

Tibor Grull, www.hit.hu

TOPlist