Založiť novú webovú stránku alebo e-shopChcem nový web

Deti

 

DETI

 

Budeme hovoriť o výchove detí, konečne a o vzťahu k deťom, pretože je iný v cirkvi, ako

vo svete. Vo svete je egoistický prístup, ideál zmýšľania je o tom, čo dostanem zo sveta

a od života a vôbec, ako môžem sám seba zrealizovať. Takže takéto otázky si vo svete kladú

ľudia, čo je dobré pre mňa, pre moju kariéru, pre peniaze, pre moc, alebo aj pre moju zábavu,

cestovanie a preto vo svete naozaj vznikne taký životný štýl, ktorý nerád prináša obete

a chce robiť veci len pre vlastný zisk, pre vlastné dobro, a toto všetko podporuje aj jednotlivé

správanie sa firiem a celá mediálna kultúra toto posilňuje. V 2. Tim 3

Takže v cirkvi nie takto si kladieme otázku, ale dopredu vieme, že žijeme pre Pána a Pán nás

zachránil, Pán nás spasil, zaplatil za naše životy a preto naše životy už nie sú naše a naším

cieľom je činiť Božiu vôľu a Božia vôľa už v mladom veku je, pokiaľ niekto nemá dar

celibátu, manželstvo a v manželstve je požehnanie detí. Takže mentalita veriacich má byť

taká, že čo môžem dať ja, ako môžem ja priniesť profit z mojich talentov, ako môžem naplniť

dokonalú Božiu vôľu a v tomto je aj to, že ako môžem slúžiť iným, ako môžem budovať

iných, čo môžem dobre spraviť pre iných, verím tomu, že v kom pracuje Svätý Duch, tak

ten má takéto zmýšľanie, že nežije len sám pre seba. Ako apoštol Pavol hovorí, že nikto

nech už nežije sám pre seba a toto je veľmi dôležité k výchove detí. Voľakedy sa vôbec

nehovorilo o tom, že sme sa rozhodli byť zodpovední mať deti, ale hovorilo sa o tom, že je to

požehnanie, že deti sú požehnaním.

 

V starých časoch, v starej literatúre sa hovorilo o tom, že dieťa je požehnaním, že to je

požehnanie. V dnešnej kultúre je to, že dieťa je záťaž. Samozrejme, je práca s dieťaťom, je

práca s výchovou detí, ale predsa len takto sa k tomu nikdy nepristupovalo, že je to záťaž a že

je to niečo čo si berieme ako extra na seba. Ale tak sa pristupovalo voľakedy k deťom, že to

je jednoducho požehnanie. A ľudia boli bližšie k tomu, že je dobré dať život, lebo sami dajú

svoje semeno, do niečoho z čoho vyrastie nový život a oni z toho môžu mať radosť, môžu

sa v tom radovať a aj po vojnách postupne vznikla táto situácia toho, že čím menej detí je....

ale je to natoľko neprirodzené, že toto Boh to onedlho zbúra, ale ľudia rozumeli tomu, čo je

princíp sejby a žatvy aj na prirodzenej úrovni a rozumeli tomu, čo Ježiš hovorí aj v Jánovi 12,

kde upozorňuje na dôležitú vec, čo je požehnanie detí, obdobie očakávanie detí, ale aj v inom

je to pravda v 24 verši hovorí: „Amen, amen vám hovorím, ak nezomrie pšeničné zrno, keď

padne do zeme, zostane ono samotné; ale ak zomrie, donesie mnoho úžitku. Kto má rád svoju

dušu, stratí ju a kto nenávidí svoju dušu na tomto svete, zachová ju do večného života. Ak mne niekto slúži, nech mňa nasleduje; a kde som ja, tam bude aj môj služobník.“

 

Takže samotný Kristus, ktorého sme prijali, Jeho prirodzenosťou je dávanie. On musel žiť

sám na zemi, lebo takto vedel naplniť celú svoju úlohu, ale v Duchu priniesol veľa ľudí

k Otcovi, takže vlastne mal veľa synov v Duchu. On vie, ako treba zasiať svoj život, aby

mohol byť darcom života a aby mnohých, davy, vedel priviesť k životu. Takže On je

dokonalým príkladom aj v tomto, ako treba dať život, lebo Mesiáš prišiel na to, aby dal

život celému svetu. V Ňom je taká sila, ktorá by vedela dať život celému svetu, dať nový

život. Takže Kristus je príkladom, ktorý neprišiel pre seba, pre svoje vlastné dobro, pre svoju

zábavu, svoju kariéru, svoju moc. Aj ho diabol presne týmito vecami skúsil. Skúsil Ho

v oblasti moci, v oblasti slávy, v oblasti bohatstva a vlády nad celým svetom. Ježiš mu na toto

odpovedal, že „Je napísané, že Boha svojho miluj a Jemu slúž“. Takže On si vybral službu.

A čo sa týka výchovy detí, je veľmi dôležité, aby sme mali túto Kristovu prirodzenosť, že

chceme slúžiť. Nie preto idú ľudia do manželstva, aby žili sami pre seba, aby navzájom seba

si užívali do konca života, toto nie je biblické zmýšľanie, ale preto ľudia vstupujú do

manželstva, lebo túžia po deťoch. Áno budeme hovoriť o tom, o počte detí, ako z tohto

aspektu posúdiť tieto veci, ale v každom prípade, musíme byť milovníci detí, musíme byť

 

otvorení voči tejto otázke. Ak je niekto kresťan a povie, že po tom, ako vstúpi do manželstva

nechce deti, tak má určite démonický problém. Nerozumie podstate, nedá sa tak vojsť do

manželstva, aby niekto vôbec protirečil tomu, že bude mať v manželstve deti, lebo to

jednoucho patrí do manželstva. Inou vecou je, ak má niekto zdravotné problémy, alebo aj to

je iná vec, ak sa niekto rozhodne, že 1-2 roky počká a chce deti až neskôr. Áno viem, že

katolícke učenie o tomto hovorí, že to nemôže byť, katolícke učenie hovorí o tom, že jediným

cieľom manželstva je mať deti. Takže z iného cieľu nemôže žiť muž s manželkou len z toho,

aby splodili deti a v tejto oblasti sa nemôžu robiť žiadne regulácie, takže takéto opodstatnenie

sme nenašli v Biblii. Ani v liste Korintským apoštol Pavol takto nehovorí o manželstve, ale

hovorí o tom, že je to vzájomné rozhodnutie, vzájomná láska. A ak aj toto je dovolené, tak

nielen preto žijú dvaja spolu, aby mali deti, ale je aj druhý koniec otázky, že keď niekto

natoľko rozmýšľa, natoľko zvažuje, že kedy bude pre neho prijateľné a kedy bude v takej

finančnej situácii, aby mal dieťa, že kedy bude mať ideálne podmienky, že čas toho aby mali

deti posúva stále ďalej a ďalej, ani toto nie je dobré, ani toto nie je biblické – dovtedy

mudrovať, dovtedy byť neverný a dovtedy posúvať hranice toho, kedy mať túto

zodpovednosť. Keď toto trvá príliš veľa rokov, tak toto si nemyslím že je Pánove vedenie.

A aj naše telo prirodzeným spôsobom pracuje proti tomuto. Môže sa stať potom, že ľudia

musia chodiť k lekárom preto, aby tento cieľ sa nakoniec mohol naplniť. Takže biblické

videnie tejto otázky je také, že keď sa niekto ožení/vydá, tak že úplne prirodzene s tým súvisí

požehnanie detí. Jednoducho v manželstve musí byť prirodzeným spôsobom táto túžba

a pokiaľ sa správne pamätám, tak aj v modlitbe, ktorú hovoria mladí pri zosobášení, keď si

sľubujú vernosť, tak potom povedia aj to, že prijmú deti, ktoré budú mať od toho druhého

partnera. Teda v tejto modlitbe je reč aj o deťoch. Nie je reč o tom, že áno, túto osobu áno, ale

deti nie, alebo kedy by som chcela tie deti, kedy nie. Do manželstva treba ísť dopredu s tým,

že spolu súvisí s požehnaním detí a ak by aj náhodou prišlo skorej to dieťa, ako by oni

mysleli, alebo ako by chceli, tak základnou vecou je, že na to sa netreba tak pozerať, že toto

je jedna nehoda, toto je zlý incident, toto je nejaké nešťastie, ale toto je otázka bázne Božej,

že to dieťa prijme s bázňou. A ak už aj po počte detí, ktoré už nepredpokladali partneri, že

ešte budú mať ďalšie dieťa sa narodí ďalšie dieťa, tak aj toto dieťa treba milovať a aj toto

dieťa je požehnaním. Dieťa je požehnanie, to je odmena. A musíme prečítať 127 Žalm, ktorý

úplne otvorene o tomto hovorí. A ak niekto má pochybnosti o tom, tak toto úplne zmaže

akékoľvek pochybnosti. Celé svedectvo v Biblii je, že dieťa je požehnanie, teda dieťa nie je

niečo nevhodné čo prišlo, nejaká okolnosť, nie je to s kým prichádza nejaká starosť, s kým

prichádza to, že my sa musíme zrieknuť nejakých vecí, že odteraz už nebudeme slobodní na

to, aby po večeroch sme chodili kade-tade a cestovali po svete.

 

Ale manželstvo nie je dané na sebectvo, manželstvo je dané na darovanie života. A keď takto sa na to pozeráme, že radšej by sme sa mali učiť od zvierat, pardon za vyjadrenie, neberte to ako cynizmus, ale Ježiš to

hovoril k tomu, že ani nesiali, ani nežali a jednoducho nie sú ustarostení. A akou

zodpovednosťou sa aj zvieratá dokážu starať o svoje mláďatá. Čo všetko spravia od skorej

jari až do jesene. Sú také druhy vtákov, ktoré napríklad 3 až 4 krát urobia hniezdo a vyliahnu

sa mláďatá. Jednu generáciu vlastne pustia do života a ide ďalšia. Oni nehľadajú svoju

vlastnú zábavu, ako by sa oni mohli zabávať. Jedna sestra, ktorá z oblasti depresie poukázala

na vtáky, položila veľmi dobrú otázku, že či už sme videli na strome vtáka ktorý má depresiu.

Samozrejme nie. Toto isté by som mohla povedať o tom, že: „Videl si už vtákov na diskotéke

v lete?“ – Nie. Keď je čas množenia sa, keď je čas žatvy, tak nevidíš to, že vtáky si povedia,

že už máme dosť hniezdenia, máme dosť mláďat, ideme si teraz po našich vlastných veciach

a to preto, lebo vo vtákoch je prirodzeným spôsobom zabudovaná Božia vôľa, Boží plán.

A vták nájde svojho partnera a začnú pracovať na hniezde, spravia hniezdo, kde umiestnia

vajíčko a narodí sa ďalšia generácia. Je málo ľudí ktorí si možno všimli ako sa obozretne

dokážu starať o svoje mláďatá, ako sa navzájom striedajú pri strážení svojich mláďat, pri

zaobstarávaní potravy, ako sedia na vajíčku, aby vysedeli to mláďa. Jednoducho chcú dať

život a v každom zvierati je prirodzeným spôsobom to, že chce dať život, chce vychovať

ďalšiu generáciu a nezaoberá sa sám sebou, nie je stredobodom to, že ako sa on cíti, ale

jednoducho zabudne na to ale stará sa o to, čo má. A toto je Kristova prirodzenosť. Ani

Kristus sa nestaral o to, že koľko bude mať v lete dní dovolenky, samozrejme, človek

potrebuje mať dovolenku a Boh sa o to postará, aby človek mal voľno, oddych a určite aj

Ježiš mal čas, kedy si oddýchol, vyspal sa, ale nehovoríme o tom, ale celkové nastavenie

človeka nemá byť, že je sám pre seba, ale pre iného. Aj k výchove detí treba túto mentalitu.

Teda nie tá, čo je vo svete, že milovanie seba samého, milovanie vlastného programu, náš

vlastný čas, vlastné hobby a iné, rôzne, ale to že, dať iný život, slúžiť inému životu

a vrcholom je, urobiť všetko pre toho iného. Všetko toto je úplne zdeformované v našej

prirodzenosti. Ale toto je jedna prirodzená zdravá vec, mať deti a toto je najlepšie, čo človek

môže spraviť. Ježiš hovorí o tom, že ešte aj zlý človek svojmu vlastnému dieťaťu dáva to

dobré, to najlepšie. Keď je reč o tom, že „svoje dieťa“ tak aj vo svete vidíme takéto príklady,

že môže byť niekto gangster, mafiózo, diktátor – toto nie je dobrá vec, neberte to v zlom, - ale

keď je reč o jeho vlastnom dieťati, tak chce byť takým otcom, takou matkou akým len môže

byť. Takže ešte aj takýto ľudia chcú dať. A žiaľ, veľa krát aj kresťania, z nejakého dôvodu sú

zdeformovaní ľudia a nechcú sa starať, ale chcú žiť svoj život, nechcú sa starať o deti a zle sa

stavajú k celej tejto téme „Výchove detí“. Môžem sa pozrieť v 127 Žalme, 3. verš: „Hľa,

dedičstvo od Hospodina sú synovia (samozrejme v tom sú vždy aj dcéry), jeho plácou plod

života. Ako strely v ruke hrdinu, tak synovia mladosti. Blahoslavený muž, ktorý nimi naplnil

svoj túl. Nezahanbia sa, keď budú hovoriť s nepriateľmi v bráne.“ Vtedy sa človek uspokojí,

keď už uvidí ovocie svojej výchovy na svojich deťoch a keď sú mladí, ktorí bojujú za

spravodlivosť a aj v zbore sú toto veľmi dobré výsledky, keď s ich mladíckou silou sú

zapojení v duchovnom boji a sú aktívni. Takže v zásade mať deti je odmena od Boha, je to

požehnanie. Dieťa je požehnanie, je to odmena, je to dobrá vec od Boha a je to radosť, ktorá

pochádza od Boha. A musíme vidieť to, že veľa slova a požehnaní je spojených s výchovou

detí. Neviem či budeme mať na všetko čas, aby sme všetky povedali, ale niekoľko z nich by

som povedala, ako napríklad 37 Žalm. Teraz hlavne v knihe Žalmov, môžeme listovať ďalej.

Takže 37 Žalme, 25 verš: „Mladý som bol aj som sa zostarel, ale som nevidel spravodlivého

opusteného ani jeho semena žobrať chleba.“ Takže Boh dáva deti ako požehnanie aj po

materiálnej stránke a aj po duchovnej stránke, keď sme verní. V 102. Žalme - chcela by som

dať niekoľko ilustrácií k tomu, že aké zasľúbenia sú ohľadne detí, ohľadne výchovy detí a sú

veľmi dobré, pokiaľ ich použijeme v modlitbe, takže je veľmi dobré ak ich máme vypísané

a hovoríme požehnanie na naše deti. Toto sú naše duchovné povinnosti, hovoriť požehnanie

na naše deti, toto sú naše dobré skutky, keď hovoríme tieto požehnania na naše deti.-

Ž 102/29: „Synovia tvojich služobníkov budú bývať a ich semeno bude stáť pevne pred

tebou.“ Toto je veľmi dobré zasľúbenie pre naše deti.

Ž 112/2: „Jeho semeno bude mocné na zemi. Pokolenie priamych bude požehnané.“

Ž 128/3: „Tvoja žena bude ako plodný vinič vo vnútri tvojho domu, tvoji synovia ako

mladistvé olivy vôkol tvojho stola.“

V 6. verši je reč ešte aj o vnukoch, že ešte aj medzi nimi bude v Izraeli pokoj

Ž 128/6: „A vidz synov svojich synov“ Pokoj na Izraela

Takže toto je jedno požehnanie. Je dôležité sa modliť 128 Žalm, alebo aj 144 Žalm 12 verš:

„aby boli naši synovia ako rastúce štepy podarené vo svojej mladosti, naše dcéry ako uholné

stĺpy (teda stabilné, silné), krásne tesané, vzoru chrámu;“

A aj ďalšie verše sú o požehnaniach a hovoria požehnanie.

115 Žalm 13. verš: „Požehná tých, ktorí sa boja Hospodina, malých s veľkými. Nech pridá

Hospodin na vás, na vás i na vašich synov.“

Teda množenie sa, je požehnanie. Keď sa deti narodia, to je požehnanie, ak sa viac detí

 

narodí, to je požehnanie. Svet hovorí, že toto vedie k chudobe, k premnoženiu ľudí, ku

kadejakým problémom, hlavne v oblasti materiálnej, že človek bude mať nedostatok, že to

vedie k nedostatku. Ale musím povedať, že hlavne čo sa týka zborov a svedectiev ktoré sú

v zbore, tí, ktorí začínali chudobní, ale boli požehnaní deťmi, skrze toto požehnanie detí sa

stále dostávali do lepšieho a lepšieho finančného požehnania, materiálneho požehnania. Deti

nezoberú požehnanie, ale prinesú požehnanie. Ak budeme hovoriť o týchto veršoch, deti

prinesú nových anjelov do rodín a úplne si môžete všimnúť, že keď sa narodí dieťa, tak sa

úplne zmení atmosféra. Keď malé dieťa príde do domácnosti, tak príde taká atmosféra, ktorá

je úplne neopakovateľná a duchovný človek toto úplne vycíti, že ja tam atmosféra neba, že je

tam úplne zvláštna atmosféra. Prídu anjeli s týmito detičkami a preto anjeli prinášajú

požehnanie, nezoberú požehnanie, ale prinesú ho. A preto veľmi si musíme uvedomiť -

nechcem nikoho viesť k zbožňovaniu detí, ale k základnému postoju, k tomu, ako sa treba

správať k deťom, ako k tomu pristupovať, aký mať postoj, lebo svet chce vytlačiť deti.

O potratoch ani nehovorme, že sa zabíjajú deti. A preto v kresťanských rodinách je

prirodzene láska nielen voči svojim deťom, ale aj voči cudzím deťom a toto je dobré

správanie sa. Teda vlastná sliepka napríklad si veľmi pekne chová vlastné kuriatka, ale sú aj

také veci, že napríklad sliepka cudzie kuriatka udiera, takže nemusíme sa všetko učiť od nej.

A z jej hľadiska je dôležité, že si musí vychovať svoje mladé kuriatka, ale my nemáme mať

toto správanie sa, teda že voči iným kuriatkam sa správať zle, ale aj to treba vidieť ako

požehnanie. V Izaiášovi 54/13 je veľmi dobrá modlitba o tom, ako budú deti učeníkmi

Hospodinovými a už na začiatku treba deťoch hovoriť tak, že budú služobníkmi Božíme a že

budú mať Boží pokoj, takže budú ako šípy v ruke hrdinu a takto treba rozprávať o našich

deťoch. Ešte sa pozrime do Izaiáša 59/21: „A ja, moja zmluva s nimi bude toto, hovorí

Hospodin: Môj Duch, ktorý je na tebe a moje slová, ktoré som vložil do tvojich úst, neuhnú od

tvojich úst ani od úst tvojho semena, ani od úst semena tvojho semena, hovorí Hospodin,

odteraz až na veky.“ Teda Božia vôľa je, že bude na našich deťoch. Takže takto treba vidieť

naše potomstvo, ako ho videl Abrahám, že je to jedno požehnanie, ktoré začalo. Aj Abrahám

videl to, že potom aj ďalšie národy sa báli Pána, nasledovali Pána a chodili spolu s Pánom.

A u našich deťoch treba pestovať vieru, netreba deti vychovávať pre hriech, pre milovanie

sveta, netreba vychovávať deti pre pád, pre bezcieľne potulovanie sa, na vojnu, alebo pre

peklo a smrť, ale pre požehnanie, lebo je to požehnaná generácia a v tomto treba našu vieru

posilňovať. A je veľmi dôležité to, aby sme hovorili slovo na naše deti, aby sme prehlasovali

slovo, už aj predtým ako sa narodia, aby to bolo uvedomelé videnie toho, že je to požehnaný

národ, požehnaná generácia. Veľmi dobré aj proti prílišnému ustarosťovaniu sa o naše deti je

zase len prehlasovať Božie Slovo. Naše deti sú Božími služobníkmi, nezoberie ich diabol,

neukradne ich, nevezme ich do zajatia. Pokiaľ sme vo viere, sme v duchu veľmi silní, lebo

často zistíme to, že svetskou prirodzenou dobrou výchovou sa deti nedajú udržať pri Pánovi

a nedá sa ich vychovať vo viere k Pánovi a diabol sa už postaral o také duchovné sily, ktoré

dal do tohto sveta, ktoré sú väčšia ako ľudská dobrota, ako ľudská cnosť, ale toto sú

démonické učenia, toto je vplyv démonov voči ktorému treba použiť duchovné sily, len tak sa

im dá postaviť naproti a len tak sa dajú zachrániť deti od diabla, od zlodeja. Treba vedieť, že

diabol, zlodej v posledných dobách použije veľké duchovné sily na to, aby ukradol

civilizácie. V našej civilizácii je opustenie viery, je takým predchodcom tohto pádu, v tomto

poslednom storočí vidíme obdobie toho, že ľudia upúšťajú. Diabol dostal moc na to, aby

úplne pokazil, aby úplne zlomil mladú generáciu. Čiže diabol skrze toto veľké odpadnutie od

viery akoby prijal moc k tomu, aby obral túto ďalšiu mladú generáciu, dokonca od konca 19.

storočia sa aj skrze vojny snažil úplne vymazať z histórie mladú generáciu. Teraz žijeme

v takom zvláštnom období mieru, ktoré spolu súvisí s obnovením Izraela a aj s vplyvom

Ameriky na celosvetový vývoj, ale momentálne diabol vytvára také morálne zásady

v ľudských životoch, aby mladí zomreli ešte predtým než sa vôbec zosobášia, aby padli, ak

 

nie vo vojne na bojisku, tak aby padli v mestách, na dedinách. Aj tak diabol vytvára obete

a toto sú výzvy pre nás a musíme byť uzrozumení čo žijeme a teda biblický pohľad je

požehnanie detí. Keď si pozrieme 1.Moj, ktorá je s pradávnym príbehom. Voľakedy sa nebáli

plodnosti, ale báli sa neplodnosti a toto veľa hovorí o tom, ako sa Boh vidí požehnanie detí. A

keď si pozrieme Sáru, tak pre Sáru bolo veľmi dôležité to, aby mala deti a aj pre jej pokročilý

vek sa nevzdala toho, aby mohla mať dieťa, ale snažila sa spôsobom, ktorý bol vtedy

dostupný, aj keď to nebolo správne, ale zodpovedalo to morálnym princípom tej doby.

Nebolo to nemorálne v danej dobe, lebo v tom období, tie, ktoré boli služobnice v dome,

z nich mohli byť aj také, ktoré boli partnerkami manželov v posteli. A aj u Lábana sa to dá

vidieť, keď vydával svoje dcéry, dal aj ženiny svojím dcéram, ktoré boli neskôr ako ženy

v druhom poradí. V tomto období Starej zmluvy to bolo ešte zákonné a Ježiš toto v tomto

období toleroval. Aj prepustenie ženy bolo dovolené kvôli tvrdosti srdca ľudí. Toto bolo ešte

iné obdobie, ale my už žijeme v období, kedy je úplne nastavený model naspäť do

dokonalosti, teda je jedna žena, jeden muž a deti, ktoré sú ich dvoch. V tomto duchu, v tejto

zmluve je milosť a je každý jeden nástroj k tomu, aby jeden muž a jedna žena zdravým

spôsobom v Pánovi mali deti, ktoré chodia v Pánovi. Teda, toto všetko závisí od nás, ale čo

môžeme vidieť v období praotcov ich vzťah k deťom bol taký, že všetko spravili pre to, aby

mali deti. Nie preto bojovali aby nemali deti, ale za to, aby mali deti. Aj Sára preto bojovala,

aj Izák za to prosil Boha, aby mu dal semeno, aby mu vzbudil semeno a aby toto požehnanie

mali. Boh potom vypočul tieto modlitby. Aj Izák, keď prosil za Rebeku a mala dvojičky,

Ezava a Jakoba. Ezav bol prvorodený a Jakom, u neho vidieť to, že keď sa oženil, sú verše,

ktoré hovoria o tom, ako Lea a Ráchel súperili medzi sebou navzájom, hádali sa, že ktorá

môže mať viac detí od svojho manžela a toto je pochopiteľné a nič nemôžeme vytknúť.

A vieme že aj Ráchel takýmto spôsobom prijala riziko života a smrti, teda toto nie je výzva

pre nikoho, ako prísť o život počas pôrodu, ale poukazuje to na jej prístup a samozrejme

v tomto období boli ešte aj iné zdravotné okolnosti, podmienky. Teda Ráchel natoľko chcela

dieťa a natoľko chcela byť plodnou, aj napriek tomu, že mala isté problémy. Teda to som

chcela hlavne z tohto vyniesť, že milovali deti a chceli ich. A je dôležité z pohľadu starej

zmluvy, že to bola hanba, ak niekto nemal dieťa, ak sa nenarodilo dieťa. Ani to nebolo

spravodlivé od ľudí odsúdenie, ak niekto nemal deti . Pozrime si aj Annu, ktorá v modlitbe

pýtala dieťa a nadprirodzeným spôsobom ju Boh požehnal dieťaťom a narodili sa jej aj ďalšie

deti. Ale bola potreba toho.... aj na Alžbetu myslíme, Zachariášovú manželku, ktorá

v pokročilom roku porodila Jána Krstiteľa. A Boh sňal z nej to pohanenie. Takže toto

rozmýšľanie bolo prirodzené, nie to je zlé, keď sú deti, ale keď nie sú. Určitým spôsobom sú

duchovné, zdravotné problémy medzi ľuďmi a preto netreba nikoho dosúdiť, ak zo

zdravotného problému má problém mať deti, takže za to ho nemáme odsúdiť, ale chcela by

som mentalitu toho, že chcenie dieťaťa aké bolo voľakedy v minulých národoch silné. A ešte

aj v 1 Mojžišovej 38 môžeme čítať to, že Támar ktorá čakala to, že ju vydajú v tejto rodine

a Júda to aj tak nevedel ..... a vybrala si teda krivú cestu k tomu, ale predsa len mala taký cieľ,

aby mala dieťa v tejto rodine, takže takto ďaleko išla táto slečna a teda, z morálneho hľadiska

toto netreba napodobňovať a opakovať, ale pozerajme sa na tej postoj, ako to bolo pre ňu

dôležité, aby ona z Júdovej rodiny vedela počať dieťa a zaujímavým spôsobom toto videnie

nebolo zlé, len to bol problém, akým spôsobom to vykonala, prečo ona aj bola vynechaná

z rodokmeňa Júdu, ale presne ako pramatka ešte je v tomto rodokmeni Júdovom. Teda

môžeme vidieť to, že aby mohla mať dieťa, to bolo dobré chcenie v rámci Júdovej rodiny.

Ale ak dnes hovoríme o tom, tak sa ľudia spýtajú: „A čo teda s plánovaním rodiny,

s plánovaním detí.“ Ak bude trochu času, budeme o tomto hovoriť. Nie je to tak sa hovorí

v katolíckom učení, že nie je žiadny spôsob akým regulovať počet detí, ale v rodine Júdovej

naozaj sa modlili. Tento príklad používajú v katolíckej cirkvi na to, aby poukázali na to, že

nie je spôsob regulácie detí, ale tu si musíme uvedomiť to, že pravým dôvodom v Júdovej

 

rodine z ich histórie je to, že mesiáš mal byť z Júdovej rodiny, takže mimoriadne dôležitá

bola otázka požehnania detí a diabol samozrejme aj napadol túto rodinu v tejto oblasti, ale

mimo Júdovej rodiny nehovorí Boh nikde v Biblii o tom, že by bolo hriechom regulovať

nejakým spôsobom počet detí. Takže ak niekto rozmýšľa takým spôsobom o počte detí, že

nerozmýšľa o bezhraničnom počte detí, ale rozmýšľa o tom, čo je v jeho sile a Biblia o tomto

nehovorí ako o hriechu, ani zákon toto nedefinuje ako hriech. Takže čo sa týka plánovania

rodiny aj vo svete sa tento pojem používa, teda, vo svete sa vymyslel tento výraz, vo

všeobecnosti, podľa našej známosti nie je v Biblii zakázaná, ale spôsob akým sa robí je

dôležitý a treba mu dať pozornosť. Spôsob akým sa ľudia chránia voči počatiu je dôležité

prehodnotiť, lebo takými spôsobmi, ktoré napríklad sú nezdravé pre partnerov, teda hlavne

pre ženy, taký nie je vhodný, alebo taký, ktorého následkom je potrat, tak tiež nie je správny.

Treba sa na to opýtať lekárov, aké spôsoby ochrany sú, lebo sú aj tabletky, ktorých

výsledkom je potrat, že zabíjajú už počatý plod a potrat je vážnym hriechom, lebo je napísané

to, že je prekliaty ten, ktorý zabije svojho blížneho tajne. Teda na potrate je kliatba a už sme

sa modlili za veľa ľudí, ktorí boli pod prekliatím, po abortuse, už sme sa modlili za veľa

párov, ktoré mali problém s počatím dieťaťa a vyšlo najavo napríklad, že aj medzi jeho

rodinnými členmi, u predkoch bolo viacero potratov a je veľmi dôležité modliť sa a zlomiť

kliatby v týchto oblastiach. Nejakým spôsobom ak aj pred obrátením mal niekto potrat, tak sa

to, toho následky..... A toto je základná vec a v tomto je základné kresťanské presvedčenie,

že to považujeme za hriech. Potrat je hriech v evanjelikálnom kresťanstve. V kresťanstve sa

považuje hneď po počatí, oplodnením vajíčka sa to považuje za dieťa, pretože má dušu, má

ducha. Aj keď poznáme iné prostriedky, ktoré dnes moderným spôsobom ukazujú, že

nakoľko je to človek hneď po počatí. Vidieť obrázky, ktoré ukazujú o tom ako sa hýbe, teda,

veľmi, veľmi milé sú tieto plody na ktorých vidieť. A toto je jeden brutálny, hnusný sled sérii

vrážd, ktorý je vo svete. V Maďarsku veľmi vážnym spôsobom toto pokračuje. V komunizme

ľudia úplne stratili nejaké bariéry vo svojom svedomí a úplne uverili tomuto diabolskému

rozmýšľaniu, že rozhodujú o živote iného človeka a pritom nerozhodujú o sebe, ale je to život

iného človeka atď. A preto v Maďarsku sa to ako na mäsiarskom stole, takým spôsobom je

prelievaná krv týchto plodov a treba volať za tento národ a za krv, ktorá je preliata v tomto

národe. V Amerike napríklad veľmi dobre vedia kresťania, aká je to vážna vec, veľmi veľa

kresťanov za toto bojuje, ale je aj iný smer, ktorý vystupujú takým spôsobom, že napríklad

zastrašujú lekárov, aj takýmto spôsobom teda bojujú, ale to nie je spôsob akým bojovať, ale

musí to byť jeden čistý boj, jeden duchovný boj. Ale v Maďarsku je natoľko prirodzeným

zvykom potrat, že možno ten, kto toto učiní nie je nejakým spôsobom na rozmedzí práva, je

to v rámci práva. Ale žiaľ v komunizme tomuto otvorili takým spôsobom dvere, aj

tínedžerkám, aj dospelým ženám ponúkli túto možnosť potratu a toto je veľmi ťažké zastaviť,

lebo spôsoby akými sa mohli ľudia chrániť pred počatím boli také primitívne, že to si mysleli

ľudia, čo je tiež hrozné, ale rôzne predstavy boli, ktoré ľudí priviedli k tomuto a v Maďarsku

veľmi takým spôsobom bežia tieto potraty, ako na bežiacom páse a ak niekto nemá záujem

o dieťa, tak ide do toho istého oddelenia, ale u nás, keď sme my boli mladí, tak na jednom

mieste prebiehali aj potraty aj sa rodili deti na tom istom oddelení a tí istí ľudia to robili.

A preto tam bola taká diabolská, tmavá atmosféra na týchto miestach, pretože sa tam zabíjali

deti. Narodenie dieťaťa je jednou veľmi milou vecou. A toto je veľmi vážna vec, že

v Maďarsku sa toto deje takým bežným spôsobom aj v Taliansku, aj na západe v iných

krajinách, ale v Amerike kresťania neustále bojujú voči tomu, neustále hovoria o tom,

neustále štrajkujú za túto otázku, možno na niektorých miestach nerobia všetko správne, ale

zaoberajú sa touto otázkou a jednoducho sa neuspokoja v tom, že je to uznané a vôbec sa ani

národ nemôže s tým stotožniť a sa s tým uspokojiť, že je to takto. A celkovým problémom je

úbytok generácie ľudstva. Aj do manželstva kresťanského každý vchádza tak, že ľúbi deti, že

by chcel deti a hľadá Pána, čo sa týka tejto otázky. Sú aj dovolené veci, kresťanskí lekári

 

vedia o tom, akým spôsobom sa dá jeden, dva roky čakať, nie príliš dlho, odporúčam čakať,

čo sa týka požehnania detí, kým príde väčšia stabilita, nejaké finančné zosilnenie, ale

neodporúčam príliš dlho čakať. Ale keď ľudia rozmýšľajú takým spôsobom, že až budeme

mať viac, tak potom môžu prísť deti, tak toto je zlý postoj, toto je svetský postoj. Istým

spôsobom sa dá čakať na to, aby sa manželstvo stabilizovalo, aby sa lepšie rozvinul život, aby

lepšie si zvykli, aby lepšie mali vnútorný vzťah vybudovaný, voči tomuto nič nemáme. Ale sú

aj takí, ktorí sú hneď pripravení na to, aby mali deti a hneď tak idú do manželstva, že sú na

túto otázku pripravení. Podľa nášho poznania je v tomto sloboda a je to na každej rodine

jednotlivo, akým spôsobom vie popri kvantite zachovať aj kvalitu výchovy detí, teda nie je

cieľom množstvo, ale nechceme také rodiny, kde by bolo veľmi veľa detí, ale sú

problematické, ale ak to oni tak vidia a tak to prijali, a toto treba v každom prípade si ctiť

vôľu každého človeka ohľadne tohto. A ak aj sú náhodou deti, ktoré sú problematické, tak nie

je žiadne dieťa, ktoré by prišlo navyše na tento svet. Ak sú deti, ktoré prišli na tento svet a sú

problematické, tak im treba pomôcť, ale kto teraz začína, tak je dobré sa so svojím partnerom

pomodliť za to, akým spôsobom vedia naplniť tieto úlohy, akým spôsobom sa vedia podeliť

o tieto úlohy. A samozrejme istým spôsobom treba zohľadniť aj materiálne požehnanie

a situáciu v ktorej sa nachádzajú, nehovorím, že nad týmto sa vôbec nemá zamyslieť človek.

Treba jednoducho zvážiť zodpovednosť, či sú toho schopní dvaja, ale toto v rámci tohto

všetkého by malo byť milovanie detí. Je istá možnosť akým spôsobom regulovať počet detí

prirodzeným spôsobom, alebo aj takými overenými spôsobmi, tabletami, ale aj takéto

neodporúčame príliš dlho používať, ale toto vedia povedať lepšie odborníci, ale sú aj iné

spôsoby akým sa dá chrániť, ale neodporúčame sa chrániť príliš dlhú dobu, lebo toto môže aj

vyvolať iné, zdravotné zmeny v tele. Veľmi by som každého upozornila na to, že toto sa

nemôže stať takým, aby sa niekto bál o to, keď príde dieťa, že nie aby náhodou teraz prišlo

dieťa, že ak by teraz prišlo dieťa, tak naše plány sú úplne zrušené. Ale každý musí mať jedno

triezve rozmýšľanie a triezvu otvorenosť pre manželstvo v tom, aby prišli deti. Ale tak isto,

po istom počte detí už musí mať človek na to naozaj aj danosť, aby to zvládol a je viacero

aspektov, ktoré musí zvládať. Väčšinou to je naša skúsenosť, že ľudia, ktorí prichádzajú

z početných rodín, vedia mať väčšie rodiny úplne prirodzeným spôsobom. Vedia ich riadiť,

vedia sa starať, rozdeliť úlohy, ale tí, ktorí nepochádzajú z veľkých rodín, aj tí môžu mať

samozrejme veľké rodiny, ale oni už musia prekonať istú bariéru voči tomuto, musia

prekonať istú tradíciu a musia si rozmyslieť koľko detí chcú, aby túto tradíciu úplne zlomili.

A ak niekto bol jedináčik a chcel by viac detí , pretože vidí, že nie je dobré v detskom veku

byť jedináčik, tak je veľmi prirodzené, ak chce viac detí a nechce tak isto pokračovať v tom,

aby mal jedno, ale v zásade je skúsenosť tá, že deti pochádzajúce z veľkých rodín veľmi

prirodzene vedia vytvárať veľké rodiny a dobre fungujúce rodiny. Vedia dobre niesť ďalej

tieto danosti. Boh nechce to, aby sme mali ťarchy, ktoré sú neúnosné, ale to, aby sme spravili

to čo vieme spraviť vo viere, v láske a tu je dôležitý aj ten aspekt, aby sme deti, ktoré máme

vedeli vychovávať v Pánovi. Nie je jedno, že kto budú tieto deti, kto z nich vyrastie

a nehovorím o tom, že len v menšom množstve sa dá zachovať kvalita, lebo sú také veľké

rodiny, že veľmi bola zachovaná kvalita a videla som aj také, že bolo málo detí a nebola

kvalita, takže ani toto sa nedá takto povedať. Každé jedno manželstvo sa musí Pána pýtať na

túto otázku, alebo sa porozprávať s pastormi, s vedúcimi, s ktorými majú úzky duchovný

vzťah a dá sa o tom porozprávať, toto nie je hanba. Nie je jedno, že s kým sa dá porozprávať

o takýchto veciach, ale ak môže niekto, je dobré ak má viac detí. V dieťati, ktorý je jedináčik,

tým že je stredobodom pozornosti, môžu byť také problémy, keďže je jediný, ktorý môže byť

obdarovaný, jediný ktorého môžu fotografovať .....

O adopcii detí, toto prináša požehnanie taktiež, ak prirodzeným spôsobom nemôžu byť deti,

tak to by som chcela povedať, že nie pre každého je toto, že každý manželský pár, ktorý nemá

dieťa, nie pre každého je toto Božia vôľa aby adoptovali dieťa, nie každý toto dokáže. Takže

 

toto nie je jedna povinná vec, ale kto má na toto otvorenosť, tak ten musí vedieť, že berie

požehnanie a ak berú dieťa do adopcie, tak je to veľmi bezpečná vec, pretože berú jedno

dieťa, ktoré nepoznajú a môžu prísť najavo také problémy, s ktorými sa treba popasovať

a môže sa to stať aj pri vlastných deťoch, že aj vo vlastnom dieťati môžu vyjsť také vlastnosti,

ktoré otec, mama povedia, že to sú po tom druhom zdedené veci, lebo „tvoja mama bola

takáto, alebo tvoj otec bol takýto“ ale toto je samozrejme telesná prirodzenosť, keď človek

takto rozmýšľa, rozpráva, ale v každom prípade pri adopcii sú väčšie tieto riziká. Ale

skúsenosti kresťanov sú také, že kto prijme toto od Pána a je to pod vedením Ducha Svätého,

tak pre takýchto vie byť veľmi veľkým požehnaním aj adopcia, tak ako to Pán zasľúbil. Lebo

adopcia vie byť veľkým požehnaním pre ľudí. Môžem vám ukázať aj Slovo na to, napríklad:

Matúš 18, kde Ježiš dá dieťa pred učeníkov, preto, lebo to dieťa je pokorné a nemyslí si veľa

o sebe a ukáže dobrý príklad pre učeníkov a v 5. verši hovorí: „A ktokoľvek by prijal jedno

takéto dieťa v mojom mene, mňa prijíma.“ Toto nie je len verš o adopcii, ale aj o tom, že kto

prijme vlastné dieťa ako Božie požehnanie tak prijíma Pána ako seba samého. Takže uvidí

novú tvár Pánovu, Jeho milú tvár, tak ako dieťa vie toto sprostredkovať. A toto môžem

potvrdiť, že toto je tak, že ak sa Pánovi narodí jedno malé dieťa, tak ono prinesie so sebou

niečo také, čo je z Pánovej prirodzenosti a v tomto sa dá kochať. Teraz nehovorím o období

výchovy a o Adamovskej starej prirodzenosti, ktorú treba formovať, ale hovorím o tom

novorodencovi, ktorý keď príde domov a jednoducho je v ňom Božia prirodzenosť. Prečo by

toto Ježiš hovoril? – Lebo je to veľmi zjavné. Lebo takýmto spôsobom s takýmto malým

dieťaťom Pán prijme aj..Pána??.... a keď sa jedná o adopciu, tak ešte skorej získa u Pána. Aj

v prirodzených veciach Boh ešte lepšie vedel požehnať takéto manželstvo, ktoré adoptovalo

dieťa a ešte väčšie požehnanie to pre nich bolo. Ale aj takých som videla, ktorí svojím

spôsobom adoptovali dieťa a stalo sa to pre nich krachom a museli nakoniec dať všetko

naspäť. Tieto veci naozaj môžeme robiť len z Pánovho vedenia, nemôžeme to robiť

z vlastného chcenia a z vlastného vedenia, alebo z nejakého vzbĺknutia. Je šťastnejšie ak toto

činí manželský pár, ak sú dvaja, ak toto nečiní jeden. Je to naozaj lepšie takto. A je to

normálnejšie, normálnejšie vyrastá to dieťa, ak má otca, mamu. Je to iné, ak napríklad je

v ústave, ak by malo byť v ústave, tak je lepšie ak by malo mať len matku, ale treba sa

pomodliť, pýtať radu v takýchto veciach. V Markovi 9/37 hovorí: „Ktokoľvek by prijal jedno

z takýchto detí v mojom mene, mňa prijíma; a ktokoľvek by mňa prijal, nie mňa prijíma, ale

toho, ktorý ma poslal.“ Teda Otca prijíma ten, kto prijme takéto malé dieťa a videla som také

úžasné príklady aj v Lukášovi 9/48, alebo Ján 13/20 a videla som také situácie, keď zo

svetskej rodiny prijali dieťa a v Pánovi ho vychovali a v Pánovi sa stal šťastným toto dieťa

a toto dieťa veľmi dobre videlo a aj viac takýchto detí je, že akú veľkú výhru získalo tým, že

sa dostalo zároveň aj do Božej rodiny a že vyrástlo v Pánovi, vedelo sa oženiť, vydať

v Pánovi a dostalo také hodnoty, ktoré by vo svete nedostalo aj keby malo svoju rodinu a toto

je úžasná vec, že zachránili dieťa po stránke existencionálnej, ale aj po stránke večného

života. Takže takýmto spôsobom ho vychovali tak, že ho vychovali pre Pána a toto je veľké

požehnanie ak toto sa deje na základe vedenia Božej vôle. Deti sú teda pod mimoriadnou

ochranou Pánovou aj Ježiš o tomto hovorí v Matúšovi 19 v 13. verši. Ako vidíme, že prinášali

deti k Ježišovi. A mne niekto hovoril, že toto boli malé bábätká, malé deti, ale môžeme si

predstaviť, že to boli deti vo veku škôlkarskom, ale je aj takýto výklad Slova, že to boli malé

bábätká a toto je najlepšie pochopiteľné tak, aj vo všeobecnosti.

„Vtedy mu priniesli dieťatká, aby na ne vzkladal ruky a modlil sa nad nimi a učeníci im

dohovárali za to.“ Takže zvykom v Izraeli bolo, že deti zobrali deti k Rabbimu, ktorý

sprostredkoval požehnanie skrze svoje slová a toto bolo Rabbiho požehnanie, to bolo veľmi

dôležité a tam zobrali múdre, zdravé Izraelské matky svoje deti, aby boli bližšie a aby ich

požehnal Pán. Aj tak bolo veľa ľudí a učeníci to videli za nevhodné, že „teraz to nechajte,

teraz na to nie je priestor, čas“ ale Ježiš sa vyslovene postavil za to, že On chce tieto deti

 

požehnať a že prečo mu v tom bránia. Aj pre Neho to bolo veľmi dôležité, aby požehnal deti.

A aj tu hovorí Slovo to, že „dá svoje ruky na ne a požehná ich“ a učeníci to považovali za

únavné, že týmto Pána otravujú a že je to nevhodné, že tieto ženy otravujú Pána, že Pán má

iné dôležité veci, ale Ježiš hovorí že „dajte pokoj týmto malým deťom, nezabraňujte im

prichádzať ku mne, takýchto je Božie Kráľovstvo“. Takže mimo tohto, môžeme hovoriť, že

boli možno veľmi malinké, ale u najmenších najlepšie vidieť, ale aj neskôr, vo veku

škôlkarskom už vidieť že dieťa má vlastné chcenie, a toto už nie je tá Božia prirodzenosť,

lebo plačú, prejavujú sa, majú vlastné chcenie a vlastné spôsoby, alebo chcú, aby sa zaoberali

len ním. A teda určite dieťa je vhodné k tomu, aby Jeho bolo Božie Kráľovstvo. V zásade

prijatie dieťaťa a jeho milovanie je prvoradou vecou a až neskôr prichádza... Ježiš miluje deti,

aj z tejto situácie je vidieť, že je to pre Neho veľmi dôležité. Toto je to, v čom svet úplne ničí

ľudské zmýšľanie. Svet hovorí to, že „pochoval si sa, úplne budeš zatvorený, primitívny,

zblbneš doma, keď zostaneš doma s deťmi, ale beda keď budeš sedieť v kancelárii za

počítačom, alebo budeš v bufete, alebo za umývačkou riadu, alebo u nejakej firmy a budeš

cestovať vo dne, v noci ako sprostredkovateľ obchodu tak toto je ozajstný život“. Takto sa

jeden za druhým postavia do radu a sadnú si pred počítač a toto je to ozajstné a pravé. A teraz

nehovorím že toto je to zlé, ale je zaujímavé, že toto tvrdenie voči ktorému stojíme, že toto je

ozajstný život, keď niekto chytí na pódiu mikrofón a spieva a v skutočnosti ani nevyzerá tak,

ako by chcel aby vyzeral tak, ako jeden čestný človek, ale ak niekto sa stará o deti, tak je

zanedbaný, nemoderný, neúctyhodný človek a toto je diabolská reč a aj veľa mladých

kresťaniek si toto myslí, že toto je pád naspäť, toto je pozastavenie vývoja ak sú doma a aj

domov sa stal takým strašným miestom, takou väznicou. Takýto obraz je vo svete o bytí

doma. Natoľko každý miluje ísť na dovolenku a byť trošku doma a robiť to, alebo tamto, ale

naopak ľudia to považujú za jedno väzenie, z ktorého treba sa dostať von. A nehovorím, že

teraz nemáme sa dostať z domova, ale ak je niekto doma a stará sa o deti a popri tom si tak

plánuje život, aby nebol úplne zatvorený, lebo môžu byť také pocity zatvorenosti, alebo

takéto nálady, ale prejde mu čas tým, že sa stará o dieťa, vyučuje ho Božiemu Slovu, stará sa

oňho. Prečo by toto bola nižšia úroveň pozície od nejakej práce, od nejakej prípravy kávy

v Presse, alebo akéhokoľvek iného povolania v práci. A toto je jeden diabolský podvod a aj

veľa mladých kresťanských žien sa infikovali takýmto zmýšľaním. A na toto hovoria, že

nechcem sa doma uzatvoriť a zatvoriť pred svetom a vtedy je veľmi dôležité, aby úplne

prerušila tú mimoriadne dôležitú prácu, povolanie v práci a ako bude svet pokračovať vopred

bez jej práce. Áno je dobrá vec získať diplom, dokončiť školu, ale nie je ozajstný človek len

ten, kto má diplom, aj ten má takú istú hodnotu, kto nemá diplom. Ale je dobrá vec, že je

príležitosť učiť sa, lebo bolo obdobie, keď ženy neboli učené, aj takéto obdobie bolo a potom

mali obmedzené zmýšľanie. Apoštol Pavol hovoril, že vaše ženy, nech sú ticho v zhromaždení

 

(Nie) to je ozajstný človek, ktorý má diplom, aj bez diplomu má človek svoju hodnotu, ale

u dám je veľmi dobré, že majú príležitosť sa učiť, pretože v predchádzajúcich storočiach

nebola možná výuka pre dámy a malo to aj svoje negatívne ovocie, nebolo príliš prínosné sa

s nimi rozprávať, komunikovať, nevedeli byť príliš prínosnými a preto apoštol Pavol hovorí,

nech vaše ženy mlčia v zhromaždení. A toto malo konkrétny dôvod prečo toto povedal,

pretože v Korinte sa jedna žena ozvala a ľudia sa držali za hlavu, keď počuli to čo hovorí,

také hlúposti rozprávala, že celé zhromaždenie bolo z toho pobúrené a preto radšej povedal,

že keď sa chcú učiť, tak nech idú domov, nech sa pýtajú svojich mužov, lebo Pavol hovorí

VAŠE ženy, nie KAŽDÁ žena, ale Vaše ženy, teda konkrétne tie ženy boli neučené, boli bez

hraníc. Ešte ani to nie je isté, že boli učené tomu, čomu rozumejú bežné vidiecke ženy, ale

takéto boli Korintské ženy a preto Pavol hovorí: „Ticho, nehovorte, dovtedy si múdra, kým

nehovoríš“. Ale teraz je príležitosť aj pre ženy a je vidieť, že veľmi dobre sa vedia učiť,

 

veľmi dobre sa rozbehli a mnohých mužov predišli v diplomoch, ale nie pri vydaji nie je

najdôležitejším faktorom, že kto má diplom. Ale je treba harmonizovať sa na duchovnej

intelektuálnej úrovni, ale veľmi veľa krát muži nemajú preto diplom, lebo ležérnejšie brali

strednú školu a až neskôr mali chuť učiť sa a nerozumeli tomu a toto sú tie rozdiely. Treba sa

pozrieť do tej osobnosti. Možno že je osoba, ktorá má nejakú fyzickú schopnosť a v tom má

vedomosť a v tom má príležitosti, ale netreba si to predstaviť o každom. Takže, dajú sa

zharmonizovať aj ľudia, ktorí sú diplomovaní, aj nediplomovaní. Treba sa pozerať na to, akí

sú v Pánovi, a aká je ich intelektuálna pripravenosť v Pánovi a v Božom slove a veľmi veľa

ľudí vtedy príde na to, aké je úžasné sa učiť, keď je napríklad tu na Saint Paul akadémii alebo

začne študovať Bibliu a až potom neskôr sa začne učiť a získavať diplomy, spraví jazykové

skúšky, skončí jednu školu za druhou, aj takéto je. Ale teraz naspäť k dámam, k tomu treba,

aby sa učili, lebo veľmi dobrá je rozvinutá myseľ, ale toto je teraz v tejto dobe, takže je to

dôležité, ale nie je to najdôležitejšie pri výbere práce a vo väčšine prípadov sa dá tak

prispôsobiť práca. Je veľmi veľa takých pracovných príležitostí, ktoré sú pre ženu ako spása

a môže si povedať, že konečne sa môžem venovať rodine. Nehovorím to, že žena sa len

uzavrie do rodiny. Je dobré zamyslieť sa nad tým, akým spôsobom sa dá pracovať na nejaký

čiastočný úväzok, alebo čiastočne pracovať. Teraz sa už na počítači rôzne práce dajú robiť aj

v domácnosti, pomáhať z domova, veľa vecí sa dá robiť, ale väčšina kresťanov neplače za

svojou prácou, toto vidíme, ale ak vedia vyriešiť to, aby niekto mohol zostať doma, tak toto je

jedna výhoda, že niekto môže zostať doma, len svet toto ináč prezentuje - ako niečo horšie,

ale ak je to jedna učená, dobre zamestnaná žena a vie byť doma so svojimi deťmi a muž ich

vie uživiť, toto takmer tajne hovorím, že toto je jedna výsada. Svet sa týmto moc nepýši, svet

by chcel, aby práca každého zamestnala a túto výsadu nedajú lacno a nedovolí to veľa

ľuďom, ale veru dnes je toto výsadou, aby mohol byť niekto doma, ale v rámci tohto

nemusíme rozmýšľať o žiadnom zúžení a treba čítať, zaujímať sa, rozvíjať sa, nehovoriac

o zbore, aj zbor nás motivuje k tomu, aby sme čítali, rozvíjali sa, pracovali a preto je aj zbor

veľmi dobrou inšpiračnou silou a ak niekto chodí so svojimi deťmi do zhromaždenia, tak ani

tak sa nemusí báť toho, žeby nejakým spôsobom otupel, ale vie sa rozvíjať v smere Božieho

Slova a vtedy bude v skutočnosti múdry a rozumný. A aj čo sa týka Božieho Slova

a študovania Božieho Slova, veľa ľudí až vtedy má skutočne čas sa tomu venovať, keď má

deti a zostane doma. A preto dieťa je požehnanie aj z biblického pohľadu je to úplne niečo iné

a nie tak sa pozeráme na čas požehnania detí a na príchod malinkého dieťaťa, ako na nejakú

stratu. Je aj teraz od čoho všetkého sme aj my ukrátený, teraz nemôžeme toľko chodiť po

večeroch, túlať sa po uliciach, nemôžeme toľko chodiť na kávu, do reštaurácií, ale je dobre,

keď si človek naplánuje takúto vec, aby sa dostal do kaviarne, alebo niekde takto, toto len tak

mimochodom hovorím a hlavne, ak je nejaký člen rodiny, ktorý vie pomôcť. Od ničoho nie je

vlastne človek odrezaný, ak dobre organizuje svoj čas. Toto je veľmi veľké požehnanie, však?

A preto nemôžeme podceniť výchovu detí. Výchova detí, to je taká práca, také zamestnanie,

ktoré je hodné úcty. Je dobré keď to aj manžel tak vidí a nehovorí svojej manželke, že: „Ty si

len doma v kuchyni, ty radšej do toho nehovor, ty aj tak ničomu nerozumieš, už roky nechodíš

do práce...“. Tieto veci nepália dobre, keď sa takto rozpráva, keď je takáto komunikácia

medzi manželmi, lebo tým, že manželka doma plní svoju úlohu a manžel má čisté šaty,

navarené, dobré zázemie, pekne sa rozvíjajúce sa deti, toto je obrovská práca a toto nemá byť

na odsúdenie, teda táto manželka nie je hodná odsúdenia, ale pochvaly. Aj v prísloví, vo

chvále statočnej ženy, manžel nehovorí posmešne o svojej žene, ale ju chváli, povzbudzuje ju

a keď je manželka povzbudzovaná, tak manželka dostáva krídla, lebo vidí, že jej práca má

zmysel. Ale keď každý len tak nevšímavo a berú ju len tak, že ona je tam, všetko musí robiť

a do ničoho nemá možnosť zasahovať, tak toto nie je úctivá a vďačná vec a je napísané, že

treba dať úctu v dome manželovi, manželke, je napísané, že treba nažívať rozumným

spôsobom spolu a muž má brať ženu ako krehkejšiu nádobu. Určite nie je dobré, keď

 

manželka tieto slová bije manželovi o hlavu, ale jej podielom je, aby svoj podiel práce

spravila. A to by som len chcela povedať o výchove detí, že je úctyhodná práca, netreba túto

prácu merať tým smilným merítkom vo svete, ale skrze biblickú kultúru, tak ako to Biblia

hodnotí a aj Biblia považuje za dôležité približovanie sa žien s deťmi, minimálne za tak

dôležité to potreboval/považoval ako rozhovor s Nikodémom, alebo s akýmkoľvek iným

dôležitým človekom a za dôležité považuje aj to, aby požehnal deti a to povedal, že takýchto

je Božie kráľovstvo, takže aké veľké hodnotenie dal. Dieťa je také požehnanie, že prináša

Božie kráľovstvo dovnútra. MK 10 to sme si myslím pozreli, áno, alebo dúfam. MK 18/6 toto

je dôležitá vec, toto nesúvisí priamo s našou témou a s výchovou.

MT 18/6: „a ktokoľvek by pohoršil jedného z týchto maličkých, veriacich vo mňa, tomu by

bolo užitočnejšie, aby bol zavesený oslí žernov na jeho šiju, a aby bol ponorený do hlbiny

mora.“

MT 18/10: „Hľaďte, aby ste neopovrhli niktorým z týchto maličkých! Lebo vám hovorím, že

ich anjeli v nebesiach ustavične hľadia na tvár môjho Otca ktorý je v nebesiach.“

 

Je neuveriteľné, aké tajomstvo tu prezradil Ježiš. Že takýto maličkí, nevinní, takýto dar majú,

ktorí sú najviac v nebi, z najvnútornejšieho neba a pozorujú na to, že aký má osud toto dieťa,

ako je s ním narábané, že či sú tvrdí na dieťa. Pozorujú ako je narábané s dieťaťom, či je

ocudzené a títo anjeli dávajú na zodpovednosť dospelých, v danom prípade rodičov. Teraz nie

je reč o tom, aby sme od vhodného času deti nevychovávali a neupozorňovali, toto teraz nie je

tá téma, ale teraz je reč o maličkých deťoch a o spôsobe, ako sa s nimi narába, aby sme ich

prijali v láske a vychovávali v láske, aby boli prijatí ako milované bytosti, ako Božie dary.

Teda nechovať sa k nim tak, aby v ich viere mali nejaké negatívne následky. K tomuto patrí aj

nejaké surové hádanie sa medzi rodičmi a rozvod o tom, už ani nehovorme. Medzi kresťanmi

toto nie je otázka. Ale to, že rozvedení ľudia nemajú dobrý osud a nie sú šťastní, to je veľa

krát následkom tohto, že pobúrili svoje deti a Boží anjeli ich zažalujú pred Otcom a Pán sa na

nich hnevá a už vonkoncom nemajú dobrý osud. A takýto otec, keď zanechá svoju rodinu, pre

nejakú mladšiu ženu a ešte aj poníži svoju manželku pred svojimi deťmi, aj bez toho je toto

zlé a on si myslí, že keď zatvoril za sebou dvere a môže ísť po svojej ceste, alebo teraz si

urobí svoje šťastie, ale vo väčšine prípadoch, nie v každom prípade, to je úplný opak čo sa

stane. Skôr, či neskôr príde na to, že spravil veľmi zlý obchod a tieto malé nevinné osoby

zanechal, pokoril ich, správal sa k nim ako k ničomu, pobúril ich a Boh aj tú milosť zobral

z jeho života, ktorú doteraz mal na živote. A tá druhá žena, alebo v nejakom inom prípade

príde na neho také poníženie a výčitky a až neskôr na neho príde, že odhodil od seba nejaký

taký dar, ktorý Boh pre neho pripravil. A doteraz sme si mysleli, že kresťanov netreba

o tomto informovať, že každý o tom vie, ale teraz, keď je veľké zhromaždenie sem-tam sa

takéto veci objavia, že ľudia bez rozumu, ktorý chodili do zhromaždenia, počúvali Božie

Slovo raz sa len zbláznia a podľa sveta začnú rozmýšľať a úplne zboria svoje vzťahy, svoje

manželstvo a v danom prípade zanechajú svoje ženy a bežia podľa spôsobu sveta, podľa

svojich žiadostí a túžob a úplne sa zničí ich život. Ale tam, že zanechajú jednu ženu plačúc,

zlomenú a nechajú takú rodinu a také deti, ktoré v celom svojom živote budú v sebe nosiť to

odmietnutie a budú sa za ne modliť v tom, že otec ich zanechal, opustil potom sa čudujú sami

v sebe, že nič im nepôjde a ešte aj to, čo mali vo svojom materiálnom živote, ešte aj to stratia

a divia sa tomu. Všetko stratia, stratia svoje zdravie, stratia svoje dobré svedomie a to je ešte

milosť ak niekto na toto včas príde, ale ak na to nepríde, tak Ježiš hovorí, že bude mať taký

osud, že ešte aj ten má lepší osud, ktorý mlynský kameň priviaže na svoj krk. Veľmi treba

dávať pozor a treba mať bázeň Božiu v rodine pred deťmi. Surové hádanie sa medzi rodičmi,

také, že navzájom sa pomenujú rôznymi menami, toto je úplné pobúrenie pre deti a za toto

treba pýtať odpustenie aj jeden od druhého, lebo toto sa vráti naspäť, ale aj od dieťaťa treba

pýtať odpustenie, lebo aj dieťa vie odpustiť, aj dieťa vie pochopiť, keď je rodič zlý. Ale ak si

 

myslí že čo sa do toho starajú to je moja vec, tak dieťaťu zostane to a navyše ak ešte aj vie

dieťa, že rodičia sú kresťania a mama, otec idú do zhromaždenia a potom prídu domov

a doma sa hádajú a bijú o stôl a idú jeden proti druhému, tak v dieťati sa všetko zrúti a to

hovorí Ježiš že: „áno to je to, že pohoršíte toto malé dieťa a toto malé dieťa nebude veriť,

nebude vedieť prijať toto celé, bude cynický človek, lebo to bude hovoriť, že toto je aká viera,

keď moja mama a môj otec ju neberú vážne. A toto ohrozuje vieru dieťaťa. A preto, človek

toto vyhľadá na týchto rodičoch, ktorí sú za toto zodpovední a tie škaredé slová hovoria,

alebo pozerajú také nečisté filmy pred dieťaťom a vidí dieťa, že v zhromaždení chvália Pána,

modlia sa a doma robia úplne niečo iné, tak dieťa po istej dobe zanechá toto všetko a čudujú

sa, že je vo vzbure dieťa, čudujú sa, že nedá sa s ním vydržať, že nemá hodnoty, ale toto

začalo doma skrze to pohoršenie. A Pán toto bude vyhľadávať z ruky toho rodiča.

V Prísloviach si prečítame, že aké slová sú na to, že ako zaťažkávajúce je pre matku jeden

bláznivý syn a akou horkosťou to chodí, ale veľa krát toto semeno horkosti zasial človek

a potom to zožne v tínedžerkom veku, vo veku dospelom. Tú horkosť, ktorú on zasial, jeho

nenávisť, skrze rozvody, skrze to, že sú nezmieriteľní veľmi treba dávať pozor na to, že

domov musí byť pokojný, mierumilovný, všetko treba spraviť pre to, aby bol pokoj v našich

domácnostiach, aby naše deti vyrastali v pokojných domovoch, lebo oni sú jedným Božím

darom a toto je našou zodpovednosťou a to hovorí 10. verš že nemáme znenávidieť tieto deti,

lebo to to znamená, že so zlým motívom, s hnevom nemôžeme hovoriť zlé na životy našich

detí, napríklad robiť si výsmech z jeho charakteru. Teda iné je upozornenie, budeme sa tým

venovať, že ako treba deti karhať, ale iné je karhanie a iné je pohoršenie a iné je náprava. Keď

rodič hovorí so svojím dieťaťom takým spôsobom, že vidí niečo zlé na jeho živote a aj do

budúcnosti dieťaťa hovorí zlé veci, toto môžu byť kliatby, nebezpečné veci a to neprijatie

a znenávidenie dieťaťa, jedno dieťa nemôže spraviť niečo také, hlavne ešte v mladom veku,

v čom by dostalo také to úplné odmietnutie od rodiča. V tom zdravom vzťahu rodiča

a dieťaťa, v ktorom má bázeň Božiu, že toto je Božie dieťa, toto je dieťa, ktoré dostal od

Boha a on ho musí vychovávať a to zlé treba nejakým spôsobom vyriešiť, aby odišlo z jeho

života, ale nemôže ho nenávidieť. A hlavne, keď myslíme na Ježiša aj ešte v úplne jeho

mladom veku, tam sa vzťahuje to napríklad, že nepripadá do úvahy to, že vyhodia dieťa, dať

ho niekomu aby ho vychovával – ústav, alebo tak ako zvykli robiť, že ho dajú na ulicu. Toto

už je vlastne takmer ako vražda, to už je pod úrovňou zvierat, toto už je cynické, keď niekto

ide a dá svoje dieťa do kukanádoby. Toto je démonické. Zvieratá od tohto lepšie sa starajú

o svoje deti. A tá matka, ktorá dá svoje dieťa, alebo ho vyhodí, alebo ho zanechá a nezaujíma

ju to dieťa, je horšia od zvieraťa. Toto je démonický problém. Asi že je schopná sa obrátiť

takáto žena a Pán je schopný toto odpustiť a oslobodiť ju z tejto kliatby, ale aj tak pre toto

dieťa je to niečo strašné. A Ježiš hovorí že „z týchto malých nemôžeme nikoho odmietnuť,

vyhodiť, pohoršiť, opustiť“ a takýmto spôsobom opečiatkovať ich budúcnosť a zničiť ich

budúcnosť. Toto je otázka bázne Božej. Keď v niekom je takáto prirodzenosť, tak musí

vedieť, že toto je diabolská prirodzenosť, toto sú veci od diabla a tieto veci treba veľmi očistiť

v ňom. Ale musíme vedieť že anjeli, ktorí stoja za týmito malými detičkami, toto prinášajú

pred tvár Otcovu, žalujú toto pred tvár Otcovu a sprostredkujú toto pred Otca, či niekto

s láskou, alebo s nenávisťou sa stará o svoje malé dieťa. A teda preto vidieť u kresťanských

detí v zhromaždení, že sú harmonické, ich tváre že sú radostné, lebo rodičia vedia, že sú

požehnaním, vedia, že majú veľmi veľkú hodnotu, vedia že s týmto tak treba narábať a toto

už vidieť na tých deťoch a s akého ..... miesta vedia štartovať takéto deti do života, tak, že nie

sú odmietnuté, vyhodené, považované za zlé, za nešťastie, že sa narodili, ale sú prijaté ako

šťastné, nehovorím o tom, že ich treba rozmaznať, ale samotne ich prirodzenosť je prijatá

a toto je veľmi dôležité. To hovorí Božie Slovo o deťoch, že deti veriacich sú sväté. Teda zase

nech nie je nedorozumenie, nedajme k tomu dôvod. Teda nehovorme o tom, že rôzne

výstrelky detí sú dobré, keď už sú trošku väčšie a už sú tohto schopné. Deti sú dosť skoro

 

schopné týchto vecí, od malého veku. Nie v tomto je ich svätosť, že netreba ich navoľno,

slobodne, že: „syn môj, kľudne len vytiahni ten konektor zo zástrčky a daj si tam ruky atď.

lebo ty si aj tak svätý, alebo ty kľudne rozbi okno“ ale to hovorí, že sami v sebe ako sú, sú

Božími darmi. V nich je to povolanie od Pána, to zaopatrenie Božie, ktoré ich neskôr vie

učiniť Božími deťmi a tak sa na nich treba pozerať ako na potenciálnych Božích ľudí a tak

treba s nimi šafáriť, že všetko musíme spraviť preto, aby boli týmito Božími ľuďmi. V 1. Kor.

7/14 o tom, že ešte aj ten kto žije s neveriacim mužom, alebo ženou, že je posvätený neveriaci

muž v jeho veriacej žene a neveriaca žena v jeho mužovi, lebo ináč by boli vaše deti nečisté,

ale oni sú sväté. Takže keď je aj len jeden človek veriaci, tak hovorí slovo o deťoch, že sú

povolané sväté, že sú povolané na Božie veci. Za toto treba bojovať, modliť sa a aby aj tá

druhá neveriaca strana, ak by mala takú výchovu, aby sa dieťa nedostalo na cestu viery, tak

aby toto bolo zrušené. Treba vedieť, že tieto deti sú sväté. Takže podstata veci, ku ktorej som

sa chcela dostať ak ešte máme trošku času tak ešte vieme prejsť ďalej, ale už nie veľa a teda

podstata je, že treba milovať deti, treba ich prijať, lebo Pán ich miluje, veľmi ich miluje, Ježiš

ich miluje, aj Otec ich miluje aj Svätý Duch ich miluje. Teda v každom prípade naša nová

prirodzenosť tak miluje deti, teda nemyslím to, že kresťania musia bojovať s tým, že nemajú

radi deti, že nemilujú deti. Áno, asi keď vystrájajú deti, tak je to trošku únavné, ale samo

o sebe veriaci milujú deti, teda kto .... Takže kto by mal niečo proti deťom v sebe zakorenené,

tak nech sa modlí, lebo toto nie je normálne a nie je to prirodzené v Božej prirodzenosti, lebo

Božia prirodzenosť je, že miluje deti. Boh je milujúci Otec a Boh je ten, ktorý stvoril

otcovstvo. Od Neho je otcovstvo. Každá úloha otca je od Boha a preto otcovská prirodzenosť

má rada deti a nechce ani slovami ani skutkami búrať, ale chce budovať. Toto neznamená to,

že nechá tak „slobodne“, ale vychováva dieťa, vyučuje dieťa, toto je Božia láska, teda nie

otcovská láska. V liste Židom hovoríme o tom, aké je karhanie od Otca, že Otec nás tak

miluje, že nás vychováva, karhá. Vzpruha naše životy, dáva hranice našim životom –

obmedzenia, teda nedá hneď všetko čo by sme chceli, ale vyučuje nás zároveň. Teda nie láska

opice je láska, ale to je láska, ktorá prijíma, ktorá miluje, ktorá v podstate je dobrá a chce

budovať. Ale zároveň chce aj formovať tak, aby najdokonalejšie a najlepšie z nej prišlo a má

aj myseľ na tomto. Preto je výchova detí veľmi dôležitým ukazovateľom, aby od úplne

drobného veku treba vychovávať deti Božiemu Slovu, na poznanie Božieho Slova, respektíve

na nasledovanie Božej cesty. Toto je zodpovednosťou každého veriaceho rodiča, osobná

zodpovednosť a spolu s týmto je treba napomínať, vychovávať deti od toho veku, od kedy už

vidieť že vstúpilo do tohto obdobia, nie novorodencov, dvoj-mesačné bábätká treba

vychovávať, ale keď už dieťa príde do toho času, že sa dá vidieť jeho výmyselníctvo, od

vtedy treba a nie je jedno že ako, aj toto má svoje spôsoby toho, ako sa dá dieťa upozorniť,

nehovoríme o brutálnom zbití, ale o tom, akým vhodným spôsobom, či už verbálne, alebo

vhodným fyzickým spôsobom, ale toto nie je vec, ktorá sa má robiť s hnevom, s plieskaním,

ale o tomto budem hovoriť neskôr. Abrahám je príkladom dobrého otca v Biblii, pretože v 1.

Moj 18 vidíme veľmi dôležité zjavenie o Abrahámovi, predtým ako išiel do Sodomy anjeli

a Pán odíde od Abraháma, ale Abrahám ešte prosí Pána, aby omilostil toto mesto pre istý

počet veriacich ktorí sú v meste, ak sú teda v meste, ale je veľmi zaujímavé v 1. Moj 18/

17: „A Hospodin riekol: Či budem tajiť pred Abrahámom čo učiním, keďže Abrahám istotne

bude veľkým národom a mocným, a budú v ňom požehnané všetky národy zeme?!“ A 19. verš

je veľmi dôležitý: „Lebo ho znám pretože prikáže svojím synom a svojmu domu po sebe, a tak

budú ostríhať cestu Hospodinovu činiac spravodlivosť a súd, aby Hospodin uviedol na

Abraháma to, čo hovoril o ňom.“ Takže Boh vybral Abraháma ako otca, aj jeho meno

znamená „Vyvýšený otec“ a jeho nové meno je „Otec množstva“, teda na spôsob otca je jeho

meno – Abraháma. Boh to videl v Abrahámovi, že v ňom je tá schopnosť toho, že aj ostatným

generáciám po ňom bude vedieť odovzdať vieru v Boha, nasledovanie Božieho Slova, to

videnie, ktoré získal od Otca, že bude vedieť odovzdať dedičstvo, požehnanie a bude vedieť

 

tak vychovávať svoje deti, že im toto bude vedieť odovzdať a ostané generácie po ňom

neodídu od Pána a to povie, že prikáže. Takže Abrahám bol jedným človekom, ktorý bol

rozhodný. Abrahám sa nezdá pred nami z tohto príbehu ako diktátor, ale bol to veľmi kľudný,

pokojný človek. Ale vidíme, že mal aj 318 svojich bojovníkov vystrojených do boja a keď

bolo treba bojovať, tak vtedy išiel a spravil to čo bolo treba v boji spraviť a vyslobodil svojich

zajatých. Takže vedel byť Abrahám aj bojovným človekom, bol rozhodným človekom. Ako

môžeme vidieť, bol aj vodcom svojej rodiny, ale zároveň bol aj mierumilovným človekom.

Čo sa týka Lota, povedal mu: „Vyber si ty“. Bol to veľkorysí človek. Ale predsa len mal takú

silu v svojej osobnosti, že vedel rozhodne povedať vo svojej rodine, že čo treba robiť, ako

treba nasledovať Pána, ako treba podržať veci Pánove, teda nebol nerozhodný v tejto oblasti,

ale bol rozhodný, pozorný človek, otec, ktorý bol starostlivý. Toto sa každý musí naučiť od

Abraháma. Teda Abrahám bol veľmi dobrým príkladom ako otec a môže vidieť, že aj Izák

bol veľmi dobrým otcom. Ale o tom nehovoríme, žeby Izmael zanechal poznanie Boha.

A keď Ezav sa ešte chcel páčiť svojim rodičom, tak ešte z rodiny Izmaelovej priniesol dievča

– vieme dobre – lebo Kananejské ženy sa nepáčili Izákovi a Rebeke. A Ezav dovtedy

rozmýšľal, aby z nejakej dobrej rodiny priniesol nevestu, lebo otec, mama sa zo dňa na deň

trápili kvôli tejto veci, kvôli jeho manželke. Tak preto si povedal, že „z Izmaelovej rodiny si

privediem ženu“. A zdá sa, že to bolo dobré. Teda o Izmaelovej rodine nebola taká správa,

žeby sa odtrhla od Boha ale tamojšia úroveň rodiny bola taká, že bola pozdvihnutá v oblasti

poznania Boha a takisto neskorší potomkovia Abrahámovi. V Abrahámovi bola jedna

schopnosť, že vedel zachovať sprostredkovanie Boha, vedel podať toto na ďalšie generácie,

vedel zachovať Božie prikázania, bola v ňom jedna rozhodnosť. Dnes by sme mohli povedať,

že bol dobrým pedagógom, ktorý vedel spraviť to, aby jeho rodina a ľud, ktorý žil v jeho

rodine vedel pokračovať v tom, čo on započal v Pánovi. A toto aj to znamenalo, že vedel

niesť aj ťarchu a zodpovednosť súvisiacu s tým. Mal na to pozornosť, lebo rodičovské

povolanie je 24 – hodinové povolanie. Toto nie je zlá správa, lebo je aj čas spánku. Ale to je

situácia, že rodičovské povolanie nie je také, že položí niekto pravítko a kružidlo a potom ide

do dôchodku, ale rodičovské povolanie je také, že práve preto dnešná generácia sa od tohto

stráni a uteká pred tým lebo toto je jedna neustála zodpovednosť, neustála pozornosť, ktorá je

úplne iná, ako keď človek nemá takúto vec. Takže čo sa týka rodičovskej úlohy, treba do toho

dozrieť, ale nie tak, že človek sa predtým rozhodne, že či chce byť, alebo nechce byť, ale

v praxi človek dozrie k tomuto. Takže keď sa človek ožení, vydá, tak chce byť rodičom.

Veľmi srdečne treba prijať túto úlohu, túto situáciu a treba vedieť, že ešte zvyšky tej

sebalásky a sebectva, ktoré sú v človeku bude Pán prepaľovať v rodičovskej úlohe, lebo sa

človek naučí to, že ešte menej bude slúžiť sám sebe, vo svojom živote a nielen dvaja budú

jednej vôle a egoisticky, lebo aj takéto je, ale obaja budú slúžiť Božej vôli a najprv to malé

dieťa, ktoré im dal Pán. Teda nie to znamená to, že keď sa človek ožení, vydá, že je sebecký,

nie o takomto životnom štýle hovorím, ale kresťanské manželstvá nie sú sebecké, aj keď sú

bezdetné a hlavne tí, ktorí sú ešte sami bez partnera nie sú egoisti, lebo podľa 1. Kor 7 vieme,

že toto je ešte nadradenejší stav, keď je človek slobodný, že má viac času pre Pánove veci

a vo viacerých aspektoch majú viac zodpovednosti tí, ktorí sú sami ako manželia, ale ani

manželstvo nie je sebecké, aj v ňom je dobré srdce a láska. Len tak tomuto rozumiem, že keď

jeden manželský pár nechce dieťa, naozaj sa môže stať také niečo, že dvaja budú sebeckí vo

svojej vôli, ale ak dieťa chcú a v Pánovi sú v Božej bázni a na tomto pracujú a prijmú to dieťa

a Pán ich začne premieňať na rodičov, už počas tehotenstva začína toto obdobie, začína

zodpovednosť za to, aby žili taký životný štýl, ktorý je prínosný pre dieťa, ktoré očakávajú

a aj toto treba premyslieť, že do takých únavných vecí sa nemôže pustiť, napríklad taká

mamička, ktorá čaká dieťa akoby nečakala dieťa. Nie je dobré na toto zabudnúť, treba sa

držať aj nariadení lekárov, ale zase na druhej strane aj hýbať sa treba tak, ako lekári

odporúčajú a tak ďalej. Takže už celý životný štýl musí byť prispôsobený tomu očakávanému

 

dieťaťu a toto nie je život samého pre seba, ale pre iného. Aj otecko sa k tomuto musí

prispôsobiť a tomuto musí napomáhať, v tomto musí byť vodcom svojej rodiny. Takto sa

stáva človek rodičom a toto je veľmi dobré pre prirodzenosť človeka. Stane sa rodičom, má

dobré pôsobenie na rodiča, začína starostlivosť o novorodenca, často ponocovanie, vzájomné

striedanie sa, neustále kŕmenie, starostlivosť, čistenie, a samozrejme aj radovanie sa v dieťati.

Počas tohto si mladí ani nevšimnú, že čoraz viacej sa stali rodičmi, čoraz viacej sú spôsobilí

pre nosenie väčších bremien, čoraz viac sú spôsobilí na to, aby žili pre iných, aby pracovali

pre iných a toto je jedno plus pre ich osobnosť. Takže ak nosíme nejaké bremeno, tak toto

nám nikdy neuškodí, len bremeno, ktoré dáva diabol. Bremená, ktoré sme zobrali na seba

v Pánovi, tak sú na dobro našej osobnosti. Neviem či ste už videli takého človeka, ktorí sú

z cudziny, alebo majú také povolanie, že sa starajú o deti, čo chodí s týmto a dá sa vidieť také

plus na nich, ktoré je s touto zodpovednosťou. Toto nesúvisí s tým, že budú Hollywoodskymi

kráskami, ale práve, vedľa tohto nebudú ani ľudia, ktorí navonok zle vyzerajú, ale od tohto je

jedno vyžarovanie, ktoré z nich ide. Takže, hlavne ak o tom hovoria, že radi robia to čo robia

a aké majú výsledky a aké je dobré to čo vidia, tak z týchto ľudí vyžaruje nejaký optimizmus,

vyžaruje nejaká nádej, také plus je v ich osobnosti, lebo prinášanie obetí pridá k človeku, toto

nikdy neuberie. A toto je smutné, že ten ničotný egoistický životný štýl je vyvyšovaný vo

svete pred ľuďmi, ktorý je ničiaci, ktorý neprináša ovocie a to, čo je také, že dáva život a je

zdrojom života, to je pred ľuďmi naopak podceňované, naopak je prezentovaná pravda. Vtedy

je naplnený ľudský život, keď nežije sám pre seba. A práve preto Biblia nerobí taký veľký

rozdiel medzi tým keď je niekto sám z nebeskej perspektívy a medzi tým, keď niekto žije ako

rodič, lebo takisto môže žiť pre iných niekto, kto žije sám a ešte k tomu veľmi dobre a môže

získať požehnanie aj takýmto spôsobom a samozrejme aj ako rodič. Ale určite, ak sa niekto

necíti spokojný a plnohodnotný, keď je sám, tak má právo hľadať partnera a hľadať život

v manželstve v rámci Biblických hraníc, ale v zásade nie je taký veľký rozdiel v tom. Lebo

nikto nežije sám pre seba, ani ten, kto je sám, ani ten, kto žije v manželstve. Teda podľa

Biblie nežijeme sami pre seba, nie sami pre nás dvoch, ak sme rodičia, tak už sme zodpovední

za tú tretiu osobu. Neskôr tieto čísla rastú podľa Božieho požehnania. To je zaujímavé, že

keď človek prerazí v tejto rodičovskej úlohe, veľa ľudí už povie, že príchodom druhého

dieťaťa už nemuseli prejsť tou istou školou, ale už je jedna skúsenosť, je vedomosť a už

takpovediac ležérnejšie je to celé a u ďalších detí je to takto isto. A u veľkých rodín

praktizujúcich som počula aj to, že u najneskorších detí, už celá rodina si vyberie svoj podiel

práce takým spôsobom, že toto už nie je žiadna záťaž navyše pre rodičov a toto je dobrá

skúsenosť, toto sú dobré úspechy. Teda, keď už staršie deti súťažia o to, že kto sa môže starať

o najmenšie, samozrejme, že prvoradá rodičovská úloha zostáva, ale veľmi veľa bremien

vedia zobrať z rodičov a dá sa dostať k tomu, že celá rodina si užíva dieťa. A toto je veľmi

dobrá vec, teda to vidíme, že intenzívnym obdobím pre rodičov je hlavne narodenie prvého

dieťaťa. Vtedy treba položiť základy školy, vtedy treba zvládnuť najviac úloh a vtedy treba

prísť na to, že život sa úplne nenávratne zmenil a nejde takým smerom ako doteraz išiel a toto

nevadí, toto netreba ľutovať, ani vtedy, keď je viacej práce a je väčšia únava, viac pozornosti,

lebo po tomto všetkom vidia mladí rodičia to, že je veľa zážitkov, veľa radostí majú spolu

v tomto všetkom. A ak treba nosiť bremená, vyriešiť ťažké veci, tak aj vtedy je v mladých

taká sila, lebo Pán to do nich vštepil, aj do fyzických daností to, že v 20-tich, 30-tich rokoch,

ale aj neskôr je jedna „plus sila“, ktorá je aj na to, aby niekedy títo mladí vyriešili

aj „nadľudské“ úlohy. A toto človek nevie nejakým spôsobom vykalkulovať, že kedy koľko

času vedia tieto úlohy spraviť, ale toto Pán dá, toto Pán požehná. Ak v Pánovi chodí táto

rodina, tak pomazane prejdú týmito vecami. V skutočnosti je rozdelenie úloh v takýchto

rodinách, ale práve tá dobrá atmosféra, ktorá je v týchto rodinách, že si to užívajú ľudia, že

nie je z toho nepokoj, keď niekto musí umyť riad, alebo niekto musí dieťa prebaliť, ale toto je

jeden spoločný zážitok a rodičia sa postarajú o to, aby toto prebiehalo v dobrej atmosfére.

 

A jedna dobrá duchovná atmosféra má takú sladkú atmosféru, čo je odmenou za túto prácu.

Pán ihneď odmeňuje takúto rodinu. A preto vidíme to, že všetko im ide, zvládnu všetky úlohy

a ľudia sa tešia, lebo sú toho schopní. Sme veľmi vďační za to, že vidíme aj takéto veci

a verte nám, že vo svete sú toto veľmi veľké veci, sú toto veľmi veľké svedectvá, hlavne

z dlhodobého hľadiska ak fungujú veci, nie ak jeden - dva roky fungujú veci, ale toto treba

priviesť do konca až do toho kým deti vyrastú a stanú sa dospelými, až pokiaľ sa oženia

a pokračovať, pokračovať až do konca pozemského života. A keď už zbehnú generácie, túto

trať, vtedy nezávislí ľudia, ktorí toto zvonka sledujú, tak povedia, že toto sa takto dá jedine

s Bohom spraviť. Vtedy povedia, že položia svoje zbrane a netreba žiadnu teologickú

rozpravu, že kto mal pravdu a čo je dobré, ale toto vidia a toto je úspešné. Takže ak je niekto

v rodine úspešný, to je požehnaný človek. A toto ešte aj tí najokrajovejší svetskí ľudia ak nie

sú príliš démonizovaní uznajú, tí ktorí sú príliš démonizovní, s tými sa netreba zaoberať, ale

taký normálny priemerný svetský človek vie, že teraz v takomto prostredí mať zdravú, triezvu

rodinu, vychovať také deti, ktoré sú čestné, čestne sa chcú ženiť, nedrogujú, nealkoholizujú,

nie sú vo vzbure, majú lásku a takýmto spôsobom žijú v harmónii s predchádzajúcimi

generáciami, toto môže byť len od Boha, ináč toto nemôže byť. Toto len Božia sila vie

spraviť a my máme jednu veľkú výsadu, že je tu medzi nami táto možnosť. Je tu Božie Slovo,

Svätý Duch, ktorý toto spracuje a aj v zbore si preto treba uvedomiť situáciu, či už som

ojedinelec, alebo som z rodiny, teda, vydatá, oženený, lebo toto je tu medzi nami. Takže nové

generácie a ich zdravý vývoj prebieha, sú chyby, sú ťažkosti, sú pastorácie a situácie na

pastoráciu, ale aj tak sa toto deje a preto toto je veľké svedectvo pre súčasnú generáciu, pre

rovesníkov a toto si treba ctiť a treba pomáhať rodinám, netreba ich dráždiť, netreba im

závidieť, netreba ich z niečoho podozrievať, ale treba im pomáhať, aby boli úspešné, lebo toto

ukáže rovesníkom, že „aha, aj takto sa dá žiť“. A s najväčšou pravdepodobnosťou jednou

diablovou zbraňou je, aby toto zmizlo a spolu so zhromaždením, s cirkvou, aby toto

svedectvo bolo skryté pred očami ľudí, lebo to chce diabol ľuďom potvrdiť, že len tak sa dá

žiť ako on predpíše ľuďom klamstvo, ale toto nie je pravda, ale pravda je to, že Božie Slovo

funguje, funguje v oblasti manželstva, funguje v oblasti požehnania detí a človek, keď toto

s bázňou Božou sa snaží robiť a Pán ho požehná, tak má veľmi veľkú odplatu, veľmi veľké

požehnanie a z tohto plynie jeden úspešný požehnaný život. Teda vieme dobre, že praotcovia

boli tak pochovaní, že plnosťou naplnili svoj život. Teda to bola podstata, že milujeme deti,

prijímame ich aj v adopcii a v rôznych etapách života veľmi svedomite ich treba vychovávať.

Biblia dáva veľmi dobré vedenie cesty na to, že ako treba dieťa od narodenia až po dospelosť,

ako ho treba podporovať.

Začali sme sa zaoberať úžasnou témou výchovy detí, a v tomto prvé hľadisko, ktoré som chcela rozoberať, je, aké je biblické rozmýšľanie o dieťati, pretože dieťa je v prvom rade požehnaním, nie odmenou. Vo svete sa v prvom rade o tom vyjadrujú tak, že je to viac-menej ťarcha, alebo záťaž. Áno, aj my vieme, že mať dieťa je samozrejme spojené s nejakou záťažou, ale aj tak tomu tak rozumieme, že je to v prvom rade požehnanie. A aj v maďarskom jazyku je jedno známe vyjadrenie: „požehnanie dieťaťom“. Hovorí sa, že v tejto rodine je požehnanie dieťaťom, majú požehnanie dieťaťa. Za to sa to považovalo, že voči dieťaťu bol pozitívny pohľad, pozitívne očakávanie a toto je v každom prípade biblické. Niekto by si myslel, že o tomto ani netreba hovoriť, že je to jedna úplne prirodzená ľudská vec. Ale, žiaľ, pravda je taká, že toto nie je úplná prirodzenosť, lebo je dosť veľký odpor proti deťom vo svete. Čoraz väčší je odpor proti tomu, aby ľudia mali deti - rôzne pracovné okolnosti, zrod rodinného života alebo aj z prítomnosti démonov, ktorí ničia rodiny a vplyvom davovej kultúry, ktorá nepôsobí priaznivo k vzťahu k deťom, takže čoraz viac počujeme o násilí voči deťom, žiaľ aj o takom niečom ako detská pornografia, odmietnutie detí. Už úplne maličké bábätká sú tomuto vystavené, nehovoriac o potratoch, takže preto musíme sami seba posilniť v láske voči deťom, čo hovorím, by bolo úplne prirodzené, keby sme mohli prirodzene vidieť veci a aj okolnosti vo svete by boli priaznivé. Ale nie sú takéto, pretože sú isté zákonitosti, čo sa objavili vo svete a je to vidieť aj vo vzťahoch, že sú zdeformované, démonické, aj v rodinných vzťahoch, a preto vlastne je prijatie dieťaťa pozitívnym v biblickom pohľade. O tom sme hovorili aj v 127. žalme, že dieťa je požehnaním, odmenou, že je radosťou. A toto je ešte aj s viacerými deťmi, ak je na ceste dieťa, ktoré je ďalšie v poradí v mnohopočetnej rodine, nie je to záťaž, problém, chyba alebo náhodná nehoda, ale je to požehnanie. Toto je otázka Božej bázne, že aj jedna veľká rodina takto prijme bábätko, a my aj v Biblii vidíme tú možnosť, že rodina sa môže naplánovať. Takže nie to o tom hovorí Biblia, ako niektoré cirkvi tvrdia. Áno, je zrejmé, že na niektorých miestach sú isté učenia o manželskom živote, že je len kvôli plodeniu detí, a okrem tohto je to vlastne hriechom. Veľmi veľa ľudí kvôli tomuto trpelo a práve kvôli tomuto sa dostali do hriechov, lebo ich to nútilo k jednému pre ľudí neprirodzenému životu. Ale apoštol Pavol hovorí v 1. Kor 7, pripodobňuje manželský život k radosti, že je pre radosť, takže z tohto vidíme, že Biblia netvrdí, že manželský život je výlučne len pre plodenie detí. Je možné, aby jeden manželský pár, toto hovorím v dobrom slova zmysle, nechápte to zle, môže toto regulovať, že si rozmyslí a naplánuje, koľko detí by chceli mať, koľko sú schopní vychovať. S týmto spolu chcem poznamenať, že Biblia je na strane veľkých rodín, ale nie na úkor kvality. Takže nie tak je v Biblii veľká rodina, že deti sú vonku na ulici, ale nech čím viac detí je v rodine. Tak je to, že keď človek vezme zodpovednosť za dieťa a s radosťou to prijme, toto požehnanie dieťaťa, tak toto požehnanie je spojené s rozumnou výchovou, s výchovou v Pánovi a aj so zodpovednosťou za túto výchovu. Preto je možné to, aby sme dali tomuto isté hranice a preto existuje aj spôsob, ktorý je s Božou bázňou, ako sa môže regulovať biblickým spôsobom počet detí. Toto by som radšej zverila na kresťanských lekárov, aby to vysvetlili, ale ak chcete o tomto slúžiť, môže sa aj o tomto spraviť prednáška. V každom prípade lekári vedia, ktorá antikoncepcia neškodí nejakým spôsobom a hlavne teda neškodí už existujúcemu plodu, ak by teda už bol, nemôže ho nejakým spôsobom ohroziť. Samozrejme, nemôže poškodzovať ani zdravie dámy, resp. manželských partnerov, lebo nemáme kaziť chrám nášho tela. Dávno v Maďarsku boli také spôsoby, ktoré kresťania nemohli používať, pretože boli zdraviu škodlivé, alebo bol aj taký druh, ktorý ohrozoval už existujúci plod, a preto je nesmierne dôležité spýtať sa na to odborníkov. Ale v Biblii samej o sebe nevidíme (a nevidíme to ani v knihe zákona a ani v ostatných knihách), že by v nej bol nejaký zákaz ohľadne tohto. Podľa doterajších poznatkov aj v iných krajinách, fungujúcich spoločenstvách a vedúcich týchto zborov, tak aj u nich sme toto videli a takéto vyučovanie počuli a takisto jednotné je videnie aj o tom, že potrat je vraždou a prichádza z neho kliatba, že je to hriechom spôsobujúcim kliatbu. Potrat je v každom prípade nepovolený, a tomuto môžeme pridať na základe evanjelia aj nenávisť voči už plodu, semenu, ktoré je už plodom. Aj na to si musíme dať pozor. Ježiš povedal, že nezabi, ale ten kto sa hnevá na syna svojho otca je hoden odsúdenia. Takže Ježiš ešte aj pridal k tomuto aj akúkoľvek nenávisť alebo odmietnutie, a ak aj nie je reč o fyzickom zneškodnení, tak aj preto treba mať Božiu bázeň u kresťanov, ak náhodou príde na svet dieťa, ktoré bolo neplánované alebo nejakým spôsobom ešte nerozmýšľali o tom alebo ešte nechceli dieťa, tak v žiadnom prípade nemôžu byť nepriateľom toho dieťaťa, aj tak ho treba prijať s radosťou a ďakovaním. Takto ho musia prijať manželia, teda nie s nenávisťou. Nemôžu ho odmietnuť a aj tak sa stane medzi kresťanmi niekedy, že sa nenarodí dieťa takého pohlavia, aké by chceli. Dneska to už síce nie je prekvapením, lebo už počas lekárskych vyšetrení sa to dá vedieť, ale aj tak môže byť u kresťanov také niečo, že chceli syna a narodí sa dievčatko, alebo hlavne pri prvom dieťati zvykne byť u mladomanželov, že v každom prípade by chceli prvorodeného syna, lebo samozrejme každý takto rozmýšľa, lebo je to biblický príklad, a ak je prvé na ceste dievča, tak sa cítia ako by boli druhoradí. Takéto pocity treba úplne zaprieť a vyhodiť zo samých seba, lebo toto nie sú pred Bohom dobré veci, a ak sa v prvom rade narodí dievčatko, treba byť takisto vďační a šťastní ako by to bol chlapec a to treba vidieť, že ten skutočný prvorodený, Ježiš Kristus, sa už narodil. Takže takýmto spôsobom v SZ to malo svoje opodstatnenie, v takom zmysle, že ani tam neboli dievčatá nejakým spôsobom neprijaté, alebo druhoradé, také niečo nikdy nečítame, ale bolo dôležité narodenie chlapcov. Toto sa hovorí v SZ rodinách kvôli reprodukcii národov, kvôli budúcnosti Izraela. Preto bolo takéto poradie dôležitosti. Toto bolo v SZ často, že menej sa spomínajú dievčatá. Väčšinou sa hovorí o synoch v Biblii, ale v NZ je to úplne vyrovnané, pretože Ježiš Kristus na to prišiel, aby ešte aj ten rozdiel, ktorý bol v takomto pradávnom zmysle medzi mužom a ženou úplne zmazal. Ježiš úplne splnil všetky podmienky k tomu, aby aj ženy mali zdravé prijatie. Teda v ničom nemôže trpieť nejaké dievča v porovnaní s chlapcom. A keď tak dá Boh, že sa napríklad narodia len dievčatá, aj tak kresťania, ktorí majú bázeň Božiu, toto úplne prirodzene prijmú. Ale tak isto je to aj keď niekto má troch, štyroch synov a chceli by dievčatko. A keď už pri piatom, šiestom prípade sa narodí chlapec, tak môžu byť v pokušení títo kresťanskí rodičia s nevďačnosťou, že teda oni by chceli dievčatko, ale aj tam treba Božiu vôľu veľmi pekne prijať, bez výnimky. Teda ak by rodina bola jedným alebo druhým prípadom, tak samozrejme dá sa medzičasom modliť aj za dieťa toho opačného pohlavia a aj také sme videli, že vyšli tieto modlitby a prosby a boli vyslyšané a v čase, keď boli v očakávaní na svoju modlitbu, tak sa narodilo dieťa očakávaného pohlavia, ale človek nemá moc nad touto vecou, ako je to dané, a preto nemá význam ani jeden voči druhému mať výčitky alebo byť v horkosti a ani mať zlý postoj voči dieťaťu, lebo v tomto musíme mať bázeň Božiu a biblické zmýšľanie. A preto o tom hovorím takto podrobne, lebo v kresťanskej službe sa môžeme aj s týmto stretnúť. Môžeme sa stretnúť s takými dospelými ľuďmi, ktorí v citovej oblasti pre toto trpia v dospelosti, nevedia sa sami prijať, stále bojujú s pocitom odmietnutia, majú pocit, že ich nikto nemá rád, lebo toho času ich rodičia nechceli, chceli ich dať na potrat, alebo boli iného pohlavia, ak boli napríklad pobúrení, ak to bol chlapec alebo ak to bolo dievča... Teda veľmi treba dávať pozor, lebo môžeme takto poznačiť život jedného človeka, zničiť jeho city, jeho identitu, ak nie je prijatý tak, ako ho Boh dáva. Takže v tomto je veľmi, veľmi dôležité to, aby sme spolupracovali s Pánom a prijali to, ako to Pán dáva. A toto v druhej polovici svojho života človek lepšie vidí, má už vlastne taký nadhľad, že Pán to tak dáva, ako je to najlepšie. Ale toto je dobré vedieť v ten pravý čas, je to dobré vedieť aj ako dvadsaťročný, že Pán to dáva tak, ako je to správne, nie je dobré prísť na to až oveľa neskôr a neoplatí sa, aby kvôli tomuto trpeli dospievajúce deti. A vďaka Bohu, Pán vie dať aj na ľudskej úrovni rozumné správanie sa, aby sme prijali naše deti, tešili sa im, považovali ich za požehnanie, neodmietneme ich a takisto nie sme voči nim zaujatí (to už je asi druhá otázka, o ktorej ešte budeme hovoriť), ale v každom prípade ich musíme prijímať s vďakou, tak treba dieťa prijať na svet, že prišlo s prijatím, s láskou, že bolo očakávané. Lebo tak, ako Boh nás prijal a miloval nás ako svoje deti, tak aj naše deti musia vedieť, že prišli na také miesto, kde ich milujú. Teda toto je veľmi dôležité a potreby dieťaťa od prvého dňa musíme mať na zreteli. O tom sme už hovorili, že deti sú pod Božím dozorom a Božou ochranou neustále, hovorili sme o tých veršoch (teraz ich nebudem listovať), kde Ježiš hovorí, čo sa ma výnimočne dotklo, ako Ježiš hovorí, že anjeli tých najmenších ich neustále sledujú. Neustále sú pred Božou tvárou, takže je úplne špecifický status anjelov, ktorí stoja pri úplne malinkých bábätkách. A túto atmosféru môžeme pociťovať v duchu pri novorodencoch aj pri ostatných nasledovných mesiacoch, môžeme to prežívať a pociťovať. Preto s veľkou pozornosťou sa treba starať o deti, treba si ich vážiť ako dary a Ježiš veľmi upozorňuje na to, že ich nemôžeme znenávidieť a neskôr – že ich nemáme zahanbiť alebo pohoršiť. Takže nemôžeme im spôsobiť také sklamanie v tej ich otvorenosti, v tej viere, v ktorej oni vyrastú a v ktorej prijmú evanjelium, lebo keď správanie sa rodičov ich pohorší a odvedie od viery, ochladnú vo viere kvôli tomu, tak budú za to zodpovední títo veriaci rodičia. Aj učitelia vedia byť zodpovední za to, keď sa deti odvrátia od viery. Takže aj rodičia aj učitelia vedia byť zodpovední za to, ak sa deti odvrátia od viery. Nehovorím o tom, že ak v tínedžerskom veku deti odmietnu chodiť do zhromaždenia, alebo ak neskôr odídu a chcú vyskúšať svet, tak že za to všetko sú zodpovední rodičia a učitelia. Samozrejme, v takomto prípade v prvom rade rodič musí sa pozrieť do zrkadla a ísť do Pánovej prítomnosti a musí sa spýtať, čo je dôvodom toho, že, Pane, toto sa stalo a je možné, že Pán mu to ukáže, kde bol problém a za čo sa modliť a čo robiť. Ale je veľmi pravdepodobné, že nie je isté, že to nie je spôsobené správaním sa učiteľa, ktoré pohoršilo toto dieťa, ale žiaľ, sú aj iné veci, ktoré vedia odtrhnúť mladých do sveta, a hlavne ak oni sa aj zahrávajú so svetom a začínajú sa zaujímať o svet, ak majú takých priateľov, ktorí sa ich týmto smerom snažia vtiahnuť a vtiahnu ich do hlúpostí. Ale učiteľ musí na jednej kresťanskej škole spraviť všetko preto, aby on vierohodne prezentoval evanjelium. Teda aby dieťa nevidelo dvojitosť, lebo ak je veľmi veľká priepasť medzi tým, čo hovorí, a čo žije, tak to si nemôže dovoliť. Ak hovorí o evanjeliu a potom ho dieťa vidí sa tvrdým spôsobom hádať, tak to dieťa si hneď všimne rozpor, protiklad a deti si veľmi rýchlo všimnú pretvárku. Prví, ktorí si všimnú a odsúdia pretvárku, sú deti. Teda musíme dávať pozor. Jeden záblesk vie deti odtiahnuť od viery, ale taktiež pritiahnuť k viere, teda pamätajú si z detstva také momenty, ktoré boli také, že ich pritiahli bližšie k Pánovi, alebo dali taký posun do ich života. Takže takýto vplyv tiež môžeme aplikovať na deti, a teda nedá sa to nejakým spôsobom hľadať, ako im dať postrčenie do viery, ale môže byť taký prejav v človeku, ktorý vypôsobí postrčenie dieťaťa k viere voči Pánovi. A, žiaľ, existuje k tomuto aj protiklad a človek nechce byť prostriedkom tohto, nechce pohoršiť maličkých. A asi je zrejmé, že človek sa nespráva tak, ako by sa mal vždy, lebo je v ňom aj istá stará prirodzenosť, teraz nemyslím napríklad na nadávky, ale na to ak je niekto naozaj v hneve a veľmi tvrdým spôsobom sa prejavil, taký náhly prejav z neho vyšiel alebo nespravodlivo rozprával, tak môže spraviť to, že aj dospelý požiada o odpustenie a aj dieťa, ktoré sa mohlo pohoršiť, tak to je úplne v poriadku. Lebo dieťa toto vie prijať. Dieťa vie prijať to, že ľudská prirodzenosť je zdeformovaná a nie je dokonalá. A aj u rodičov môžu byť také situácie, kedy aj rodičia si musia pýtať odpustenie od detí. Asi nie preto, ak ich nejakým spôsobom káznia za nejaké výstrelky, ale za iné, také veci, v čom vidí rodič, že dieťa nevidelo od rodiča nejaké duchovné a správne správanie sa, lebo rodiča chytil hnev, bol úplne nahnevaný, zlostne rozprával so svojím manželským partnerom, bez lásky, a vtedy tak napadne rodičovi: „fúú, tak toto teda dieťa nemuselo vidieť“, a potom, čo si to vysporiada so svojím manželským partnerom je dôležité vysporiadať si to aj s dieťaťom a pýtať si odpustenie od neho a vysvetliť, že aj rodič je len človek a že Pán nám odpustí, keď ho prosíme. A dieťa odpustí, to nie je problém. Tak dúfajme, že to celé sa nemusí diať zo dňa na deň, lebo aj toto môže to dieťa zneistiť, ale v daných prípadoch, ak už sa stalo niečo takéto, ale dieťa vidí tú ochotu na oľutovanie hriechu a ochotné srdce, tak z toho pochopí to dieťa, že nikto nie je dokonalý, ale môj otec je aspoň bohabojný a moja mama má aspoň svedomie. Ale ak uvidí, že jeho veľkým hlasom káznia a počas toho oni hrešia a sú tvrdého srdca a neospravedlnia sa, tak dieťa si z toho vyvodí toľko, že vlastne toto nemusím brať vôbec vážne, to čo mi hovoria. A toto je úplne najhoršie na celom, aby vierohodne vedel človek prezentovať. Toto má svoj spôsob a o toto sa snažíme, toto je ale snáď ešte jeden neskorší príbeh. Teda tam sme sa zastavili, že deti veriacich sú sväté, toto hovorí Biblia v 1. Kor 7, že vaše deti sú sväté, a aj vtedy, ak by bol jeden z partnerov neveriaci. Toto hovorí Slovo, toto s radosťou prijmeme, a tak isto, ak je Pánova pozornosť a ochrana na deťoch, nemôžeme úplne to robiť s deťmi, čo si človek zmyslí. Vo svete je často taká mentalita, že to dieťa je moje vlastníctvo. A robím si s ním, čo chcem. A potom niekto úplne brutálne zachádza s dieťaťom, zbije ho, zmláti na ulici, vyhreší ho, pred verejnosťou a žiaľ v Maďarsku sú rodičia k tomuto náklonní. Často to vidíme v dopravných prostriedkoch, na uliciach, že veľmi škaredým spôsobom káznia svoje deti, ale toto nie je káznenie ale skôr nakričanie na deti a vtedy, ak by aj ktokoľvek sa ozval – ale ani nie je dobré ozvať sa v takomto prípade, lebo sa nemáme starať do takýchto vecí, aj v Prísloviach sa to hovorí, ale je to fakt v tom, že ak by sa aj niekto ozval, tak ľudia by povedali: „Čo je vás do toho? Veď toto je moje dieťa.“ Ale toto nie je dobré rozmýšľanie. Ak aj sa neozveme do vecí cudzích ľudí, dieťa nie je vlastníctvom, nie je takým spôsobom vlastníctvom, že si s ním môžeme robiť, čo chceme. Ale dieťa, ak je aj naším dieťaťom, tak už v bábätkovskom veku, nemôžme toto zle pochopiť, má právo na svoju úctu. To neznamená, že ono bude robiť to, čo ono chce, ale ani to to neznamená, že treba naňho zveriť veci, aby sa samo vyjadrilo, ukázalo, čo v ňom je. O tomto som ešte chcela hovoriť. Lebo úplne otrasné je vláčenie detí, podozrievanie detí a ešte sa vrátim k tomu, že v požehnaní detí je také niečo, že rodič sa vtedy cíti naozaj správnym rodičom a veľmi váženým človekom, ak svoje dieťa znosí pred cudzími ľuďmi, karhá ho, lebo vtedy sa tak cíti, že sa stal vážnym vychovávateľom. Ale toto nie je správne, je to pravý opak, je to prejav bez lásky. To, že pred inými ho karhá na ulici, udiera a ešte povie, aký je zlý, tým nerobí svedectvo o tom, aký je on vážený rodič, ktorý vychováva, ale práve naopak, dáva svedectvo o tom, že on je jeden bezradný človek, ktorý si nevie dať rady, ktorý nevie dobre narábať so svojím dieťaťom. Teda nie tu treba riešiť takéto veci, ale v domácnosti treba vychovávať deti, aby sa takéto scény na ulici nestali. A ak sa aj stanú, tak sa to netýka cudzích ľudí, ale v bráničke je treba porozprávať sa s dieťaťom. Takéto sa stane v živote jednej rodiny, že ak dieťa kričí, hodí sa o zem, alebo niečo chce a násilne si to vyžaduje, ak už teda sa sem dostaneme, to je jedna otázka – prečo sa sem dostane. Je možné, že je potrebné pozrieť sa, kde trávi dieťa väčšinu svojho času, lebo ak napríklad ho trávi v takom prostredí škôlky alebo starých rodičov, že je potom také, že sa nedá zvládať, tak je potrebné sa nad tým zamyslieť. Ale v každom prípade, ak sa stane taká situácia, tak v každom prípade treba napomenúť slovom, a ak nie, tak potom budeme ešte o tomto hovoriť, čo je riešením. Inak je vlastne riskantné o tomto hovoriť, lebo viete, že v Európe už vo viacerých krajinách zákon zakazuje káznenie detí a dieťa môže udať svojho rodiča, alebo ho môže udať jeho sused a rodič sa ešte môže dostať aj do väzby. Teda pomaly sa dostanú do ilegality biblickým spôsobom vychovávajúci rodičia. Takže toto sú zaujímavé, ale nebezpečné veci a tieto falošné zákony, ktoré pomaly už obraňujú branie drog a životný štýl zábav a party, spolupôsobia k tomu, že ochraňujú toto a nič sa nerobí pre ochranu mladých. Toto už zašlo až tak ďaleko, že sa to stará do rodiny. Áno, je pravdou, že je násilie na deťoch, trýznenie detí, brutality, ale ani takto to nie je riešenie. Ale tie javy je treba pozorovať a s tými vecami sa vysporiadať, teda ak sa jedná o brutalitu a trýznenie detí, o tieto prípady, ale nie o biblické a triezve káznenie detí. Toto sa nemôže zakázať, Biblia hovorí o káznení detí, a je taká situácia, kedy je to neoddialiteľné. Áno, môže sa to obísť v mnohých prípadoch, ale sú také situácie, kedy je to nutné. O Abrahámovi sme hovorili ako o príklade dobrého otca a Pán chce aby sme milovali a prijali svoje deti, aby sme ich videli pozitívne, ale takisto ich máme vychovávať a smerovať na Božiu cestu, aj so všetkým spolu aj s našou radosťou máme prijímať túto zodpovednosť, aj s tou radosťou, ktorá ide spolu s rodičovstvom. Máme byť uvedomelí rodičia nemáme sa takým spôsobom kochať v deťoch, čo by nejakým spôsobom zahmlilo tieto základné veci v nás. Takže aj výchova detí je naozaj cnostnou a peknou záležitosťou, je to veľmi veľké a pekné povolanie, ktoré tento svet nepozná, menej ale v náboženskom svete sa o toto bojuje, aby to bolo uznané za dôležité povolanie, ale svet sa na to tak nepozerá. Ale Biblia to považuje za veľmi dôležité, veľmi úžasné ženské povolanie – starostlivosť o malé deti, ich zaobstaranie, ale treba v tomto posilniť vieru mladých dám, že sa im nestratí nič dôležité, nič dôležité im neujde zo sveta, nič nestratia tým, nič dôležitého, ak vzdajú sa na nejakú dobu svojej kariéry, svojho pracoviska a iných vecí a starajú sa o deti, vychovávajú ich a týmto sa nestanú nejaké zaškatuľkované, ohlúpené a ochudobnené a tomu podobné veci, ale ak toto robia múdro vo svojich domovoch, tak robia oveľa múdrejšiu a hodnotnejšiu vec, ako tí, ktorí v práci sedia pred počítačom a robia svoju prácu, alebo učia na katedre alebo sú práve letušky v lietadle. Samozrejme, toto sú dôležité povolania, ale minimálne takto, resp. ešte dôležitejšie je, ak vychovávame ľudí, Božích ľudí pre budúcnosť. Toto je obrovská česť, veľmi cnostné povolanie. Nemôžeme dovoliť tomu tlaku sveta a nemôžeme prijať to, čo chce svet vmiesiť do tej hmoty, že od tohto sa jedna žena pochová. Od toho, že sa bude starať o domácnosť. Pamätám sa toho času, keď sa pýtali na nejaké povolania, ktorým by sme sa chceli venovať, tak ak niekto povedal, že by chcela byť gazdinou v domácnosti, každý híkal a bol zhrozený, ak niekto toto povedal. Každý len to chcel, aby nie to si musel zapísať, že by chcel byť ženou v domácnosti, že aká je toto vlastne potupa, že nezarába peniaze, ale ona je živená a stará sa o domácnosť. A od tohto sa musíme oslobodiť, lebo aj komunizmus bol veľmi proti deťom, to vám musím povedať. Teda my, ktorí sme v tomto období boli v nemocniciach, veľmi dobre vieme, o koľko iné to bolo, keď sa naše deti rodili, aké bolo správanie sa v nemocniciach, že to bolo ako v trestnom zariadení, a tak sa správali aj k ľuďom, že im zobrali deti a hneď po pôrode nedovolili rodičom ho vidieť, ale oni povedali, v akom čase ho rodičom ukážu, muži sa ani len naokolo nemohli ukázať, boli aj takí muži, čo videli svoje deti až po príchode domov. Samozrejme, bolo také niečo, že za sklom ho predviedli, to dieťa, alebo na obrazovke sa dalo vidieť, ale nie, nedovolili to. Takže tieto veci, toto tak pochodovalo cez človeka, pošliapalo človeka a takto trápili ľudí a bol to zlý pocit. Dávalo to zlú atmosféru namiesto radosti, vzali úplne radosť. A toto nebolo ani za nejakých solidárnych podmienok, ale chovali sa tak, ako by to bolo nepriateľstvom. Akoby sme spravili niečo zlé. To bolo odmenou, ak náhodou sa človek dostal na také miesto, kde sa tešili rodeniu detí, že sa narodilo toto dieťa. Nehovoriac o tom, že už pri viacerých deťoch dali tú otázku, že „prečo“. Ale verte mi, že v dnešnom národe, nie to hovorím, že všetky sú špičkové nemocnice, ale jedna, dve sú aj na takejto medzinárodnej úrovni, ale to uznanie mamičiek, to, že sa stali matkami, je veľmi citeľné na viacerých miestach. Muži môžu byť prítomní pri pôrode, rodiny môžu prísť pozrieť dieťa. V tomto „zozápadnenie“ veľmi prospelo. Teda tento národ sa v tomto už ináč správa a tešte sa tomuto, a teda neviem ako to je pri početnejšej rodine, voľakedy robili poznámky ohľadne tohto aj ľudia na ulici. Ale teraz to vidím tak, že na veľmi veľa miestach sa tešia deťom, pomôžu s detským kočíkom, ľudia skôr preto sa zastavia, aby to bábätko poobdivovali, teda je úplne iná atmosféra v krajine a toto je veľmi veľká zmena po komunizme, verte mi. To bol tak jeden neľudský, ľudí nenávidiaci systém, táto atmosféra, to nám naozaj nechýba. Toto ďakujeme pekne. Verte mi, že čokoľvek je teraz lepšie ako to, čo bolo vtedy, z tohto hľadiska. To je pravda že z morálneho aspektu máme oveľa väčšie výzvy v dnešnej generácii mládeže ako vtedy, lebo to je faktom, že táto tvrdá drezúra nejakým spôsobom tú skazu zastavila, a o takých veciach sa nemohlo ani rozprávať v škole, ani sa predstaviť nedalo, čo sa deje teraz na školách. Teda reč o drogách, o sexuálnych témach alebo iných, a faktom je, že ešte po vojne v prvých rokoch v ľuďoch bola sila, ktorá ich ťahala naspäť, držala ich späť, ktorá aj vzhľadom k spomienkam z rodín, ktoré boli z toho obdobia, tí, čo už po pár desaťročiach dobre zabudli na všetko, čo bolo, zabudli na vojnu, už si myslia, že čokoľvek môže byť. Teda dá sa žiť sodomský životný štýl a všetko robiť bezhranične, a tento vek je v tomto ťažší, je to veľmi veľká výzva aj pre rodičov v tomto aspekte, vo výchove detí ako v tom čase, lebo vtedy bola tvrdá drezúra, disciplína, a tak isto mladých ľudí smerovali na pracovitosť a kultúra bola ešte spôsobom školskej náuky, čo bolo z väčšej časti stráviteľné z nej, teda viedla k ľudskosti, čistote, k cnosti, morálnosti, takýmto spôsobom sa snažili aj skrze napríklad nejaké knižné diela ľudí viesť, napríklad Odysea, Antigona.

 

Takže povedať synáčikovi alebo dcéruške, že nech sa stránia tých kultických smetí, teda nie je riešením. Vieme, že Biblia je najdôležitejšia, ale verte mi. Vďaka Bohu už je aj kresťanská škola. Ale aj tak, že je veľká časť škôl, ktorá sa zaoberá tým, že to čo je použiteľné, stráviteľné, rozumné, ľudské z kultúry, tak to predá deťom, ale sú aj také smery, ktoré iným smerom chcú odviesť naše deti. Chcú do detí vsadiť antikultúru a nechať ju byť v obľube a úplne tak vymiesť tú klasickú kultúrnu literatúru, klasickú výuku zemepisu, dejepisu a upriamiť pozornosť len na výuku počítačov a vziať pozornosť len takýmto spôsobom. Potom ten chaos v ľudských mysliach – naplní mysle detí len internet. Tomuto musíme zabrániť v kresťanskom svete tak, že internet sa musí prirodzene, múdrym spôsobom používať a môže nás priviesť k veľmi veľa veciam, ale nie je možné prebrať tú časť internetovej kultúry, ktorá ničí, borí a verte mi, že tí, ktorí teraz začínajú s rodinami s malými deťmi v škole, tak už musia na tieto veci dávať pozor. Teda dieťa musí dovtedy už vedieť o Pánovi, resp. v čo najskoršom veku musí mať informácie spolu s duchovnou náplňou z Biblie, mať takú muníciu, ktorá ho bude sprevádzať počas celého života, a budeme o tomto hovoriť. Od čo najskoršieho veku treba začať, kedy sa prirodzeným spôsobom otvára myseľ dieťaťa, a začína objavovať veci vo svete a začína sa o ne zaujímať, tak vtedy už treba začať v tom, aby spoznalo to, čo je hodnotou, čo je najdôležitejšie a vhodným spôsobom, nie nejakým akademickým spôsobom, drezúrou, ale vzhľadom k úrovni vyspelosti toho dieťaťa a potom tak ho treba tým vrchovate naplniť, aby aj v školskom veku mal ľudské, kultúrne hodnoty, ktoré ho naučia tomu vkusu, že čo je dobré a čo je zlé, a čo je aj na ľudskej úrovni prijateľné a čo nie, aby on bol pripravený a vyzbrojený na to, čo ho bude čakať, napríklad v internetom svete alebo v mediálnom tábore. Lebo stretne sa, a aj na kresťanskej škole, s takými spolužiakmi, ktorí mu povedia: „úú, toto je ozajstné, pozeraj, ty nevieš čo je to pravé, čo je dobré“ a posnažia sa na toto ho učiť. Po viacročných skúsenostiach v škole už vieme, že toto je to, čo sa nedá obísť, aby deti s rôznymi hodnotami sa stretli v jednej triede. Toto je dobré vedieť už vtedy, keď sú deti v škôlkarskom veku, že keď príde aj do kresťanskej školy, je tam viacero typov rodín, nie o to sa jedná, že nejaké nadradené a podradené, ale o tom je reč, že sú takí, ktorí žijú učeníckym spôsobom a takí, ktorí nežijú učeníckym spôsobom. Teda aj takí rodičia aj takí dajú svoje dieťa do kresťanskej školy. A toto má jednu problematiku, lebo apoštol Pavol hovorí, že kto sa stane modloslužobníkom alebo má vzťah s modlami, prijíma pokrm obetovaný modlám, tak s ním ani nestolujte. Teda ak niekto nežije kresťanský život, ale chodí do zhromaždenia, tak apoštol Pavol tomuto hovorí, že netreba sa s ním kamarátiť preto, lebo ide po svojej ceste a svet nemusí zobrať niekoho na svetskú cestu, ale on môže. Lebo je jedno spoločenstvo duchovné, a teraz toto je tá problematika veci, že z rôznych rodín prichádzajúce deti sa tam v škole stretnú, a tam už nie je dobré, ani sa nedá nejakým spôsobom to ohraničovať, sú v jednej triede, v stravovacom zariadení, v jednej telocvični, ale Jožkovi môže povedať Pišta, teda pardon za použitie mien, je to bezcieľne, ale teda Jožkovi môže povedať Pišta: „Ty tomu veríš, čo hovorí Šándor o okultizme vo svojej kázni? Lebo ja si veru prečítam aj tú Narniu a aj to posúdim tak, ako ja chcem.“ A Jožko, ak nie je pripravený na to, že on má jednu hierarchiu poradí, a nechce napríklad spoznať Pána Prsteňov a tomuto podobné a nie on to chce posudzovať, ale prijme to, že ak Pán o tom hovorí, tak tu už môžu byť problémy. Lebo deti sa vedia takýmto spôsobom oboznámiť, ale nie dobrým spôsobom, ak prichádzajú z takých rodín, kde si nectia slovo. V tom čase napríklad sa oboznámili navzájom deti o tom, že kto je pravým Mikulášom alebo takpovediac, že nie Ježiško prináša darčeky, a pre mňa toto bolo zarážajúce, keď mi môj spolužiak povedal: „Never tomu, veď to tvoji rodičia pobehujú okolo stromčeka a schovávajú sa, oni vlastne postrkajú tie veci, darčeky, a samozrejme ja som ako obarená prišla domov a samozrejme povedali mi pravdu a pre mňa to veru bolo jedno zranenie, alebo jeden zlom, keď táto pekná idea teda nebola tak. Takže vtedy to bolo napríklad na takej úrovni, ale dnes už nie je takáto úroveň. Slovo sa samo ochráni a dá človeku takú obranyschopnosť, ale ak je reč o slove a príde dieťa takého človeka a povie, že nie že budeš tomuto veriť, a veď aj môj otec hovorí, že veď hovoria nepozerajme soap-opery, reality show, a čo sa tu teraz hráš na svätý hrniec. Nie že si pomyslíte, že takéto veci sa nedejú na kresťanských školách, že niekedy nie sú aj vo väčšine takéto deti, ktoré takto zmýšľajú a nie sú naopak v menšine, a potlačené tie deti, ktoré žijú oddaný modlitebný život a sú z takýchto rodín, čo sa tohto týka. Ale v každom prípade má kresťanská škola svoj význam, teda v každom prípade má úžitok kresťanská škola, lebo tam aspoň to dieťa od učiteľa počuje, a čo je veľmi dôležité, že aj doma počuje to isté, aj od učiteľa počuje to isté, tak je veľmi pravdepodobné, že dieťa obstojí, lebo počuje to isté od rodiča aj od učiteľa. Je potrebné pripraviť dieťa na to, že toto nie je homogénne prostredie, a nie to je, že musí byť zákonníkom nad svojimi spolužiakmi, o tom ani reč nie je, ale ani to nie je, že musí odsudzovať alebo sa nadraďovať a hrať sa na nadradeného, ale to, že musí dávať pozor a dávať si pozor, že s takými ľuďmi treba hľadať spoločenstvo, ktorí prijímajú to, čo učiteľ, zhromaždenie povie, a tí, ktorí nie, tak tí musia dieťa pripraviť na to, že ešte musia sa obnoviť, musia sa pripraviť na túto obnovu, ale teda spoločenstvo netreba mať s takýmito vecami. Verte mi, len preto vám toto hovorím dopredu, lebo ani v kresťanskej škole si nemôžme vydýchnuť a založiť ruky a to povedať, že potom v škole ho vychovajú. Aj také počujem od kresťanských rodičov, také informácie, že on povie, že on nebude kázniť svoje dieťa, nechce ho vychovávať a napomínať, lebo aj tak ho dá do kresťanskej školy a tam ho potom vychovajú. Tak od tohto väčší omyl si ani predstaviť neviem. Škola nie je na to, aby vychovala moje dieťa, ale Pán preto dal otca a matku, aby oni mali zodpovednosť nad dieťaťom. Nie starému rodičovi, nie nedeľňajšej škole – nedeľňajšia škola viete, že zvykla byť a prevažná väčšina chodila do nedeľnej školy, a to je zvláštne, že veľmi tomuto nevidíme stopy. Toto je zvláštne, že nevidíme stopy tejto nedeľňajšej školy na väčšine ľudí. Lebo poväčšine vlastne rodina a vôbec vo všeobecnosti veľa dôvodov toto môže mať. Ale napriek tomu nie škola, nie nedeľňajšia škola, nie slúžiaci alebo mládežnícke zhromaždenie, ale rodič je ten, ktorý vychováva, a tak zaseje semeno a dá také základy, aj Biblia zdôrazňuje dôležitosť rodičovskej úlohy. Aj ostatné má svoju úlohu, ale rodič nemôže svoju úlohu vynechať. Nemôže prenechať túto zodpovednosť, ale nevie prenechať ani starostlivosť o dieťa, aj tá je jeho zodpovednosť. Narodí sa dieťa a to neustále pravidelné opatrovanie dieťaťa, pravidelný dozor a všetko dobré, čo treba, tak toto je úloha rodičov, z tohto sa nedá vystúpiť, toto sa nedá znudiť, nedá sa na tom rozčuľovať, že ako málo času má človek na iné veci, kedy budeme mať čas na to, aby sme išli na kávu, alebo na výlet, alebo s priateľmi. Áno, je potreba si naplánovať aj takéto, ale treba vedieť, že dieťa je taká úloha, ako aj hovoria v prísloviach alebo kazatelia, že je to 24-hodinová práca. Je to veľké požehnanie, lebo toto formuje človeka. Lebo nie tie veci pridajú ľuďom, sú na osoh ľuďom, ktoré si myslíme, nie zábava im prospeje, relax, vypnutie, nie vždy tieto programy im zaberú, ktoré my chceme, ale to pôsobí, čo dá Pán, úlohy, záťaže, a takéto vzatie zodpovednosti, toto pridá človeku. Vtedy bude človek takým, akým by ho Boh chcel vidieť. Takže veľa ľudí sa zmení ako kresťanskí rodičia, verte mi. Počuli sme aj také, že odkedy ste rodičia, sa nedáte ani spoznať, nie že by predtým boli nejakými ohavami, ale je v tom jedno plus, je v tom plus, v rodičovskej úlohe, v ktorom je to, že sa láme jeho vlastné ja, láme sa jeho egoizmus, lebo ponocuje, lebo dieťa plače, je potrebné vedieť, čo s ním treba robiť, o dieťa sa treba postarať, je ho treba zaobstarať, ak nie mne treba všetko, tak deťom treba. Nie o tom hovorím, že dieťa treba zbožňovať a robiť z neho modlu, ale treba brať túto zodpovednosť a hlavne kým je v takom krehkom veku a nevie sa samo postarať o seba. Takže rodič, ktorý vezme zodpovednosť, nie ten, ktorý od toho uteká, lebo je aj taký typ človeka, ktorý pozerá na to, že koľko má z toho on osohu, na to hovorím, že on z toho nemá osoh, lebo sa nevie vrátiť na svoje pracovisko, nevie ísť do fitnesu, nevie toľko cvičiť, plávať, tráviť toľko času so svojimi priateľmi, a preto teda sa dieťa snaží dať do iných rúk a snaží sa prispôsobiť dieťa k svojmu životnému štýlu. Toto je jedna škaredá vec, toto je egoizmus a nie kresťanstvo. A sú kresťania, ktorí si myslia, že od tohto sú moderní. Ale toto nie je moderné, ale to znamená, ak niekto nechce dať svoj život za rodinu, alebo zriecť sa istých vecí za rodinu, nechce sa toho zriecť kvôli dieťaťu, teraz nehovorím to, nech sa úplne uzatvorí, nejedná sa o to, nech nechodí do fitnes, nepláva, necvičí, atď., ale hovorím to, že toto je potrebné zjednotiť s cieľmi, s programom dieťaťa. A nie to je, že dieťa máme takým spôsobom zneužiť, že ho odložíme ako kus kabáta, aby ja som mohla žiť svoj vlastný život, aby ja som mohla cestovať ako chcem, a ak od maličkého veku toto dieťa nosené, vláčené všade možne, ale na tom dieťati je vidieť, že plače, reve, je nevyspaté, tak toto nie je nejaké plus. Takže je vidieť, že to dieťa je také ako keby naťahované a vidieť, že mu to neprospieva, toto nie je modernosť, toto je nemúdrosť a egoizmus. A niekedy ľudia popletú, a zamenia to, čo je nemúdre, egoistické s tým, čo je múdre. Takže niekedy si ľudia pomýlia a zamenia to, čo je moderné za to, čo je nemúdre a egoistické, to nazývajú moderným. A niekedy, keď už je dieťa, tak sa aj dieťaťu treba prispôsobiť, nie to je, že jeden novorodenec sa prispôsobuje každému, tomu životnému štýlu dospelých, ale dospelí sa svojím spôsobom prispôsobujú životu novorodenca. A je samozrejme to, že sú také prípady, kedy medzi kresťanmi sú priatelia, je rodina, sú takí, ktorí sú v zbore, a takíto môžu pomôcť. To neznamená, že rodič je nejakým spôsobom zneužitý, v danom prípade sú starí rodičia, ktorí sú v Pánovi a môžu pomôcť, takýmto spôsobom je pomoc a je podpora a je aj potrebné v nejakom období, hlavne na začiatku, ale je potrebné pozrieť sa na to, o akú rodinu, akí sú napríklad rodičia, lebo tu môžeme padnúť do veľkej pasce, ak človek zverí svoje dieťa do takých rúk, takým ľuďom, ktorí nevyrastajú v rovnakom duchu ako oni a týmto sa dá ešte väčšia škoda spraviť na dieťati. Keď je kresťanská rodina a sú v Pánovi, tak naozaj veľmi dobrým spôsobom sa môžu spojiť a vypomáhať si navzájom, ale to treba vedieť, že toto je úloha rodiča, táto zodpovednosť bola daná jemu, on musí dieťa previesť cez toto obdobie, kým nepríde do veku dospelosti, a preto v prvom rade je to jeho úloha rodiča a je nenahraditeľná, a nedá sa táto zodpovednosť hodiť na niekoho iného. Teda Boh dal právo vychovávať rodičom, ale aj zodpovednosť súvisiacu s tým. A v komunizme napríklad štát akoby toto vzal a vedeli vtedy komunistickí vedúci, že veľa ľudí v skutočnosti neverí komunizmu, tak začali robiť takú propagandu toho, aby čím viac detí zostávalo po škole, v družine, aby čím viac žien išlo pracovať v tom období, v tom období bola taká vlna a robili sa aj také filmy, aj som 1-2 takéto filmy videla z obdobia Rákosiho, ktoré boli úplne smiešne, vedeli sme sa zasmiať až do sĺz z nich na tom, čo oni mysleli vážne v týchto filmoch. Takisto je aj z istého aspektu tento film tragický, pretože také neuveriteľné veci chceli prezentovať, napríklad taká žena bola nastavená vo filme ako negatívna rola, ktorá ľúbila variť pre svojho manžela, veľmi rada ho čakala doma, ale preto nechodila na seminár poobede, a nechcela byť stahanovistka, nechcela dávať výkon na 120% a nechcela vstúpiť do strany, resp. chcela, lebo to sa vlastne nemohlo nechcieť vstúpiť do strany, len nebola na to dostatočne dobrá na to, aby ju vzali. A jednoducho je to groteskná story, v ktorej normálne veci nastavené ako zdeformované, a zdeformované predstavované ako normálne. A v tomto období, keď my sme vyrastali, toto bol trend, že štát prevezme výchovu detí, že oni popracujú na deťoch, lebo boli dobrí komunisti, preto boli potrebné tie poobedňajšie krúžky a programy, aby malý bubeník sa stretol so schôdzkou malých priebojníkov a neustále odsudzovali tie rodiny, kde bol dobrý rodinný život. Kde spolu chodili, radi trávili spolu čas, kde sa spolu dobre cítili rodičia a deti, resp. stále sme vnímali tento tlak v takých rodinách, kde veľa znamenali rodinné vzťahy, lebo toto bolo všetko prezentované ako hriech preto, lebo štát chcel ukradnúť celú túto generáciu. Sčasti sa to aj podarilo, viacerých zničili, veľmi veľa bolo rozvodov, z tohto obdobia veľmi veľa ľudí sa stalo alkoholikmi, drogujúcimi a viacerí vošli tak do rockovej kultúry, že z nej už nevedeli vyjsť a nebola domáca výchova. Teda každého zobrali, kto už len mohol a kto chcel žiť na priemernej životnej úrovni, preto deti boli tzv. deti s kľúčikom na krku, boli deti, ktoré zostávali v poobedňajšej výuke po škole – v družine, takže škola ich vychovával a takými sa aj stali. Bez akéhokoľvek rebríčka hodnôt vyrástli. Veľmi veľa ľudí sa zničilo, lebo štát tvrdým spôsobom sa zaintegroval do rodiny a štát vzal právo od rodiča a štát vyučoval také veci, v ktorých postavil do protikladu rodičov a deti. Veľmi veľa v rodinách bolo také roztrieštenie, rozdelenie, pretože rodičia boli napríklad veriaci a verili v Pána a v škole bili na stôl kvôli tomu, aby ľudia neverili v Boha, a preto deti sa dostali do takéhoto konfliktného stavu. A tí rodičia sa dostali pod úplné odsúdenie, ktorí ešte chceli vieru v Boha odovzdať deťom a neustále schovávanie sa a život pod neustálym strachom. Takže takýto bol komunistický režim. Teraz už nie je takáto moc štátna, ale médiá ukradnú deti. Teraz tá kultúra, ktorá je, Tv, internet, to teraz berie to právo, tá rock kultúra, kultúra párty a večierkov, to je tá liberálna kultúra, ktorá prichádza z médií a teraz táto formuje deti k tomu, aby neprijali to, čo im hovoria rodičia alebo škola, ale aby prijali to, čo je menu alebo trendy, čo každý robí. A preto sa môže stať, že aj kresťanskí mládežníci sa pýtajú: „A prečo nemôžme nosiť piercing?“ Preto, prečo vlastne to nie je užitočné pre telo. Alebo: „Prečo nemôžme tetovať?“ Že je to také vlastne zaujímavé, atraktívne pre nich, že si ľudia dávajú na telo takéto veci. Keď v našom čase to bolo znakom tých ľudí, ktorí boli v base, tak len takíto ľudia mali tetovanie. Ľudia sa úplne od tohto odcudzovali, boli z toho znechutení, a aj taký priemerný človek, a nie len kresťania ale aj priemerní ľudia boli z toho znechutení, ani si to nevedeli predstaviť mať tieto rôzne šperky na telo. Ale potom prišlo beatové obdobie a rock kultúra, pop kultúra a v tom momente konvencie museli byť odstránené, zmetené dole, a v tomto to znamenalo, že každý robí to, čo chce a treba priniesť tieto veci doteraz neprijateľné, odmietnuté smery. A veľmi dobre vieme, že za celým týmto je jeden satanský obchod. Pretože tetovanie je obchod, piercing je obchod, ľudia to chcú predať, predať túto službu, a preto sú schopní aj hlúpi kresťania vôbec rozmýšľať nad takýmito vecami, že prečo. Prečo? Lebo Boh nás stvoril takých, aby sme vyzerali ako normálni. A aj Mojžiš povedal, že sa nemáme holiť, byť bezvlasí, teda už aj v starej zmluve nevyzerali Židia tak, ako domorodci, ale domorodecký život človek pochopí, že títo ľudia nevedia o lepšom životnom štýle, a preto keď domorodcom hlásali evanjelium, tak potom sa títo ľudia obliekli a začali sa podobať na normálnych a v žido-kresťanskej kultúre presvedčili ľudí, a v istých miestach už to je moderné, aby vyzerali tak, ako v týchto domorodeckých kultúrach, lebo toto je to pôvodné, to je to originálne, lebo toto je úctyhodné. Teda je úplný chaos v týchto veciach, ale je dôležité, aby kresťania nespapali tieto veci. Nemusíme sa hanbiť za židovsko-kresťanský prejav, ani za jednu časť z tohto prejavu, netreba sa báť toho, že to nie je dobové, že to nie je aktuálne, toto predčí všetky tie obdobia bláznovstva, lebo boli aj rôzne extrémistické divoké módne výstrelky, aj v stredoveku, aj na konci stredoveku aj inokedy, ale zato normálna biblická kultúra prežila tieto veci a prežije aj tie dnešné zjavy. Takže netreba byť takým bláznom, že skočí po tých veciach, čo nám predložia, ale v skutočnosti musíme rozlišovať to, čo je dobré a to, čo je zlé. A pre dieťa je veľmi dôležité, vedieť rozlišovať a oddeliť, čo je dobré a zlé. Aké je toto strašné... sú veci, ktorých sa treba báť, ale takisto treba dobré od zlého rozlíšiť. Na začiatku úplne základná vec: nebo a peklo. Zjavenia o týchto veciach sú úplne jednoduché a veľmi dôležité pre deti. Ten, kto je teraz v kresťanskej službe, išiel von na ulicu a robil interview s ľuďmi a spýtal sa ich, či veria vo večnosť (toto bolo v Amerike na jednej ulici). A v Amerike, kde väčšina ľudí sú kresťanmi, tak ľudia sa zastavili a začali sa zamýšľať: tak ja si myslím, že je to možné. Druhý hovorí: ja verím v reinkarnáciu a začal vysvetľovať, čomu verí, a tretí hovorí: ja považujem za dôležité, aby som sa cítil dobre a potom bude, čo bude. Ale väčšina ľudí boli buď takí nerozhodní, alebo tak si spomenuli na niečo, že: jej áno, malo by byť nejaké nebo a peklo, ale nevieme o tom viac. Alebo boli takí, ktorí povedali: a viete, to je teraz taká móda, že každý pôjde do neba. Takže vlastne povedal svoj sen, svoju túžbu, ktorá nemá žiaden reálny základ, že aj tak každý pôjde do neba a tam sa všetci stretneme, aké to bude dobré a pekné... Takže absurdné veci z hľadiska pravdy, úplne nepoužiteľné veci a predstavy sú. Takže z hľadiska pravdy je neskutočná nevedomosť. To si nemyslite, že my nejakým maniackym spôsobom ideme proti médiám, lebo dajú sa aj dobrým spôsobom používať tieto nástroje a vieme, že sú veľmi užitočné veci, ktoré sú aj pracovnými nástrojmi a dajú sa veľmi profi používať, aj internet. A takisto uznávam, že aj televízor sa dá múdro a užitočne používať. Ale na to, na čo to väčšina ľudí, tá masa ľudí používa, to prináša jeden hnusný, plytký životný štýl, a keď toto ide takto ďalej, tak naozaj raz príde jedna antikultúra, ktorá bude panovať a už aj panuje nad ľuďmi. A takými vecami sa nezaoberajú, aké voľakedy ľudia museli riešiť ohľadne života a smrti, večnosti, že prežijeme svoj život a čo bude? A jednoducho taká vlna informácií sa valí na ľudí, že sú neschopní zamyslieť sa aj nad najzákladnejšími otázkami, ako starí ľudia sa zamýšľali nad nimi. Museli sa zamyslieť nad smrťou, nad tým, čo bude. A teraz pozerá dovtedy ten program, kým náhodou nemusí odísť až na večnosť. A ani nemá takú situáciu, že by rozmýšľal nad tým, že kam v skutočnosti idem? Nevie sa ho dotknúť Pán takým spôsobom, lebo je úplne odrezaný, ide zvuk, ide obraz, a ľudia sú takto úplne využití, ich duch je úplne zviazaný, zamknutý, zavretý a je uzavretý od tých dôležitých vecí. U našich detí toto musíme vidieť, že pri dnešnej vláde médií, ktorá je obrovskou výzvou, nestačí samotný párhodinový pobyt na zhromaždení. Len v takých ľuďoch je schopné toto zhromaždenie zadržať alebo pozastaviť túto prácu médií, ktorí sa rozhodli, že aj vo svojich domácnostiach budú žiť v ostražitosti. Samo o sebe to, že sa človek zúčastní párhodinovej bohoslužby nie je žiadnou garanciou aj vtedy, keď je veľmi silné pomazanie, ak je veľmi silné kázanie Slova, toto má svoje obrovské požehnanie. Takže keď je silné pomazanie, má to určite veľký vplyv na bohoslužbe, ale aj keď niekto príde domov z takéhoto silného zhromaždenia a zapne televízor a preklikáva ovládačom, tak je to viac menej nič platné, to, že sa zúčastnil takéhoto zhromaždenia so silným pomazaním. Tak depresívne môže skončiť svoj deň, ako keby ani nebol na zhromaždení, úplne to z neho vie byť vymyté. Takže ak sa ľudia úplne odovzdajú používaniu médií svetským spôsobom bez toho, aby to mali nejakým spôsobom pod kontrolou, tak hlavne na deťoch je z toho negatívne ovocie a nedajú sa deti vychovávať, je to nemožné. Takže preto je najdôležitejšie v rodinách to, aby zvládali narábanie s médiami. Akým spôsobom je potrebné naučiť deti tomu, aby aj vedeli žiť s tým, aby sa necítili ako nejakí nemoderní, takí, čo sú úplne mimo tohto, aby sa im za to nemohli v škole vysmievať. Čo s tým ale musia vedieť robiť je, že budú musieť vedieť panovať nad tým. Toto je najdôležitejšie. A to aby ich vkus nebol týmto formovaný. Aby v tejto veľkej zmesi vecí, aby sa niekto vedel zorientovať, treba sa v tom hýbať veľmi opatrne, veľmi múdro, a v každom čase. Takže natoľko opatrne sa v tom treba hýbať a k tomuto treba viesť od detstva, toto je výchova vkusu, tomu, čo je hodnotné, čo nie je hodnotné a v biblickom zmýšľaní, ale aj v ľudskej kultúre je potrebné sa vedieť zorientovať, aby sa deti nedostali tam, že uveria takým primitívnym, obyčajným, fantazijným filmom, aby tieto nejakým spôsobom neheroizovali, nezviditeľňovali, a ktoré nie sú nič iné len obchod a sú to ľudské výplody, a vlastne je to celé jeden obrovský obchod. Potom vyrobia rôzne figúrky z týchto filmov. Toto je tragédia, že v Amerike sa vie uživiť takýto filmový priemysel. Že vydajú jeden otrasný film, ktorý nemá ani začiatok ani koniec a žiadna múdrosť v ňom nie je, ani náhodou, len technika a šokujúce efekty. A potom natlačia na ľudí tieto figúrky a rodiny idú a nakupujú to, nakupujú tričká a iné veci. Toto sú tragické veci, za týmto sa dá cítiť diablov výsmech, že natoľko ste hlúpi, že to je také, ako keby sme dávali to, čo sa dáva prascom a s tým kŕmili ľudí. To je faktom, že v Európe z času na čas tieto braky neprejdú, vďaka Bohu, ak tu ešte niečo zostalo. Netvrdím, že Európa je na vyššej úrovni z morálneho aspektu, o tom nie je reč. V oblasti vkusu možno áno, bola ešte nejaká výchova pred vojnou a trošku aj po vojne, v čom sa pokúšali ľuďom vysvetliť, čo je hodnotné, čo nie je hodnotné. Z tohto ešte snáď trošku nejaký pozostatok je, to, že už tú super hlúposť sa nedá len tak predať, len z času na čas. A nedá sa sem natiahnuť na ľudí všetky tie hračky, hlúposti a tieto veci, ale Európa má zase iné svoje ľudské problémy. Ale verte tomu, že človek aby vedel obstáť voči tomuto, je potrebné vychovávať mladých a také pozitívne, hodnotné veci do nich vkladať v čo najmenšom veku, a od toho času ono samo bude odmietať tieto veci. Netreba ho teda drezúrovať a nejakým špeciálnym spôsobom mu robiť prednášku. Ale už v teenagerskom veku sa toto nedá robiť, a vo veku dospelom už vôbec nie, aby som ja hovorila, že toto má hodnotu alebo nemá. Toto oni musia vedieť. Musia vyrásť k tomu, že vedia toto rozlíšiť. Tak ako Daniel napríklad povedal, že nebude jesť z kráľovho pokrmu. Nebol tam jeho otecko alebo jeho strýko, aby jeho ochránil a ako mladý človek vedel, lebo to v ňom bolo vpité, on vedel, že sa nenechá kŕmiť s tým, čo dávajú prasiatkam. On nebude žiť s krvavým mäsom. On sa naučil tomu, aby jeho kosti, aby jeho krv sa bránila voči tomuto. On to nepotrebuje. A aj naše deti sa musia stať takýmito a ani na školu to nemôžme nechať, lebo aj tam budú takí spolužiaci, ktorí nie sú podriadení, aj tam budú také rodiny, ktoré v tomto nebudú podriadené, aj tam budú takí, ktorí nebudú mať radi svet a budú tlačiť svetské veci, lebo aj oni idú za nimi. Preto v našich deťoch musí byť jedna prirodzená schopnosť brániť sa voči tomuto. Netreba v tomto hľadať konflikt, netreba, aby sa dieťa dostalo do takej bandy, medzi takých kamošov, kde budú svetské hodnoty hodnotami naproti kresťanským. Toto treba dosiahnuť a teda v tomto treba prijať tú výzvu, že v kresťanskej škole sa nedajú vyfiltrovať deti, aby sa posudzovalo, že nakoľko je posvätená tá rodina. Takúto kategóriu školy sa nedá zrealizovať. Tak, ako v zhromaždení sa nedá preverovať, v akom sú posvätení. Takže nie my toto hlásame, ale kto ako sa podriadi, to je jeho osobná záležitosť. A to je situácia, že všetko musíme preto spraviť, ak je hriech, ten treba vykoreniť, vyhodiť, vyznať ho, pýtať vyznanie hriechu.. Ak nepoznajú ľudia, nevedia, čo spraviť, len kážu pravdu, slúžia a v duchu očakávajú, aby Duch pravdy a Duch Svätý ich presvedčil, tak zhromaždenie je z takéhoto aspektu jedno otvorené fórum. Môžeme toto vidieť u Korintských, u Efezských, u Filipských, nedajú sa zatvoriť dvere, že len pre najsvätejších je táto spoločnosť. O toto sa pokúsili v zhromaždeniach, ale nič dobré z toho nevzniklo. Neskutočné sekty z toho vznikli. Bolo to na základe takého elitizmu, takže v zhromaždení áno, sú ryby, sú škeble, raky, žaby, viete dobre, že toto všetko sa nachádza v sieti a v posledných časoch anjeli toto roztriedia a takým spôsobom, lebo toto všetko je chytené v sieti, vo veľkých zhromaždeniach tak, ako hovorí apoštol Pavol Timoteovi v 2. liste v 2. kapitole, nie sú len hodnotné nádoby, ale aj nádoby na nečesť a od týchto sa treba oddeliť alebo zdržiavať sa od nich, pokiaľ niekto je posvätený. Takže v zhromaždeniach toto je platné, že tam sa musí človek chrániť a strániť od zlých priateľov, od zlej spoločnosti nepodriadenej vrstvy ľudí, nepodriadených veriacich, ale aj od tých, ktorí chcú kázať iné evanjelium, ktorí sa búria. Treba ich napomenúť takým krotkých spôsobom, ale netreba sa s nimi kamarátiť. Ale oni sú tam, lebo oni potrebujú ešte počúvať evanjelium a dovtedy sú tam, dokedy nespravia takú vec, kvôli ktorej musia opustiť zhromaždenie. Ale toto nie je častý prípad, takže je často prípad takých tichých kvázi kresťanov v zhromaždeniach, ktorí sú takým spôsobom na zhromaždení, niekedy prídu, niekedy neprídu, odídu, doma sledujú televízor, vypočujú 10, 20, 30-krát ako sa treba modliť, ako treba čítať Bibliu a žiaľ, nejakým spôsobom to nerobia a títo ľudia môžu byť veľmi veľkým zdrojom ohrozenia, lebo je naozaj nebezpečné chodiť takým spôsobom do zhromaždenia, že niekto nie je poslušný a nekoná slovo. A tohto následkom je stvrdnutie, ochladnutie, horkosť v nich môže byť, a toto sú potom tí nespokojní, sťažujúci sa, tí, ktorí kritizujú iných v zhromaždení, nafúknu chyby zhromaždenia, väčšinou napadnú vedúcich zhromaždenia, alebo aj tých, ktorí žijú posväteným životným štýlom a vlastne vytvoria jeden taký klan a neodídu zo zhromaždenia. Viackrát sa položila otázka: „A títo prečo chodia, keď sú takí nespokojní? Veď to nie je povinné chodiť, veď je 30, 50, 100 iných zhromaždení.“ Ale nie, oni vo vnútri vedia, že je tu dobre, že je dobré to, čo počúvajú, aj keď sa nechcú podriadiť, to je jedna vec. Čiže oni vnímajú, že sú na dobrom mieste. Ale druhá vec je, že by chceli ovplyvňovať ľudí. Že by chceli mať vplyv, moc a vytvárať nejakú alternatívu. A kto už má v sebe takúto potrebu, tak je na pokraji priepasti a vždy to sa dá vidieť, že títo sú proti a sú proti pravde, títo neprijímajú tak, ako je a v pohľade na seba neprijímajú slovo a ani ho žiaľ nechcú vykonať. Žiaľ, sú takíto ľudia, ktorí majú radi svet a nedajú sa preosiať, ale len v priateľských vzťahoch sa môžeme strániť takýchto ľudí. A na to si treba dávať pozor, ako rozpráva jeden človek. Lebo ak je niekto cynický a je naproti pravde nepodriadený, kritizuje tých, ktorí hlásajú pravdu a bezdôvodne začne byť nespokojný a začne byť negatívny, tak toto je človek, ktorý je podozrivý tým, že nechodí v Pánovi. Že má skryté hriechy, nemá dobrý rodinný život, nechodí po priamej ceste a v Pánovi a môže byť v zhromaždení, ale keď niekto bude s ním v priateľskom vzťahu, tak sa zničí jeho život. Nie len takých sme videli, ktorí vzali ľudí zo zhromaždenia preč, lebo boli aj takýto vo vzbure, ale vidíme aj takých, ktorí sú tu vnútri a ovplyvňujú ľudí a tak chcú vplývať na ľudí, aby nebrali vážne veci, aby boli takí ako oni, lebo toto je pravé, to menu a u takýchto ľudí je zjavné v ich rodinnom živote, v ich finančnom živote, vo všetkom. Takže v takýchto rodinách je v materiálnej rodinnej sfére vidieť to, že sú takí zaostalí, sú zahorknutí, nešťastní a niekedy našťastie jeden stretne kresťana a ten sa ho spýta: „A čo ti je?“ „Nič.“ A teda povie mu, že nemáš žiadny dôvod na to, aby si bol takýto zronený, smutný, takýto bezcieľny. A on povie, bol som u týchto, u tamtých a raz sa príde na to, že nič iné nerobia, len sa sťažujú, kritizujú iných kresťanov, vezmú si ich do úst, vezmú si zlé slová do úst a taký dobrý kresťan a toto povie... A prečo ty chodíš medzi takýchto? Keď chceš úspech, napredovať, prečo nejdeš podľa slova, prečo sa nemodlíš? Rob to, čo ti hovoria. Rodina takýchto ľudí vojde do školy, a aj tam ich deti toto prezentujú. To sem-tam chodenie, raz svet, raz cirkev. A toto je pre deti zaviazaných kresťanov veľká výzva. To to znamená pre nich, že ich môžu zhoršiť títo kresťania, môžu ich zneistieť od pravdy. Netreba sa tohto báť a ani nie preto to hovorím, že by sme sa toho báli, ale toto je jeden z javov, jeden fakt, aj v Amerike je v kresťanských škálach toto isté, veľmi rýchlo sa stretnú rôznym spôsobom praktizujúci vieru, teda mladí, ktorí praktizujú vieru rôznym spôsobom, a tam navyše ešte sú aj liberálni v mnohých miestach, takže ešte im je aj dovolené aby spolu chodili hore-dole, mali vzťahy medzi sebou v teenagerskom veku, aj padnú do hriechov, potom prídu problémy a sú potrebné detské domovy. Jeden pastor na návšteve nám to rozprával, že ide o domovy pre samostatne žijúce mamičky, lebo je ich tam množstvo s deťmi, a toto sú vlastne následky krachu, toto je krach, keď dovolia mladým, aby spolu takýmto svetským spôsobom spolu chodili, aby svetsky udržiavali vzťahy, preto, lebo slovo nemá autoritu. Podľa tohto ani v kresťanskej škole. U nás v tomto každý dá za pravdu, že slovo má autoritu v kresťanskej škole, tí čo vyučujú Bibliu berú veci veľmi vážne, je napomínanie, takže tieto ilegálne, nečisté vzťahy sú preosiate, je zredukované aj také správanie sa, ktoré tomuto predchádza. Ale to, či zoberú slovo vážne, alebo nie, s tým už nevieme nič spraviť so školskými nástrojmi ani v zhromaždení. Toto už sa vzťahuje na svedomie ľudí. Preto jeden rodič, ktorý tak chce vychovať svoje deti, aby boli v Pánovi, aby slúžili na Pánove ciele, tak ten dáva pozor na to, aby už v predškolskom veku dieťa bolo plné, natlačené dobrým spôsobom; spravodlivosťou pravdou a do školy ho samozrejme nepustilo so strachom. Od školy nemusíme očakávať zlé, ale toto treba zakalkulovať, že ak sa dieťa dostane do zmiešanej spoločnosti a dieťa musí byť schopné toho, aby sa podriadilo dobrému a aby vedelo rozlíšiť zlé, ako napríklad že okultizmus je hriech, že aké je veštenie budúcnosti – či je to dobré alebo zlé, aby nenechalo čítať zo svojej dlane napríklad, a iné takéto veci. A na toto by niekto mohol povedať: „A čo sa deje?“ No, nie je viditeľné to, čo sa deje, ale deje sa takéto niečo. Takže zase len materialistické rozmýšľanie je veľmi zlým radcom. Aj Derek Prince rozprával o takej situácii, kedy ledva vedel u niekoho preraziť dar Ducha Svätého a ledva vedel začať hovoriť v jazykoch a dlho, dlho sa s ním trápili a nakoniec sa ho spýtali, či mal nejaké okultné aktivity v živote a potom povedal, že v detstve bol účastný takého roztancovania stola, len tak, zo srandy. A hovorí mu Derek, že áno, možno len ty si to bral len tak zo srandy, ale Diabol si nemyslel toto. A preto aj keď to bola len hra alebo napodobňovanie, zlé satanské sily fungujú. Preto hovorím, že kresťanská škola je dobrá vec, je to veľmi dobrá príležitosť, že netreba neustále vchádzať do takýchto diskusií a takýchto trápení, ale takisto jej problematiku treba vidieť. A preto verte tomu, že vedenie školy a aj my sa snažíme tomu napomôcť. A túto službu pastorácie treba neustále posilňovať, aby rodiny sa dostali na jednu dobrú úroveň. Aby boli objasnené, vo svetle, aby nežili takým polosvetským životným štýlom, ale aby chceli žiť v Pánovi, aby chceli byť modlitebníkmi, atď. A preto som si istá, že takýmto spôsobom napredujú veci, že toto je najlepším biblickým spôsobom.

V nižších ročníkoch sa to dá vidieť, že čím sú mladšie deti, tým skôr sa naplňuje to, že podriadenosť je populárnejšia ako nepodriadenosť. Ale verte nám, že toto nie je jednoduchá vec. A celé rodiny vychovávať takpovediac v Pánovi, toto nie je jedna jednoduchá vec. Lebo veľa rodín ani nechce tak ľahko vyjsť zo sveta, nechcú sa vzdať takých vecí, ťažko si uznajú, že to sú hriešne veci. Ťažko sa chcú vzdať takých praktík, a je potrebná trpezlivosť. Ale dovtedy, kým deti sú spolu a deti sa viac-menej vedia voviesť do zlého, aj toto treba obísť. Nehovoriac o sexuálnych hriechoch. Viete veľmi dobre, že deťom toto treba veľmi múdro, opatrne vysvetliť. Pre toto sa treba modliť o múdrosť od Pána. Ale ak niekto pošle svoje dieťa napríklad do škôlky a už sa dostane do väčšej kategórie vo svetskej škôlke, pravidelne sa stáva to, že sa deti navzájom nejako zneužívajú, že sa správajú nečistým spôsobom a žiaľ, už je toto akoby súčasťou. Takýmto spôsobom treba deti oboznamovať s tým, čo nemajú dovoliť, do čoho nemajú ísť, toto ich treba naučiť. Keď niekto pošle dieťa napríklad do škôlky, veľa času doporučujeme to, že napríklad poldenná škôlka stačí, ak je teda vo svetskej škôlke, a aj tam je dobré, ak mamička vie, aký program majú, s akou tematikou. Lebo napríklad sú aj také zvláštne smery v škôlkach, kde sú napríklad také rituály s uctievaním prírody a napríklad deti berú nejakú obeť pred oltár, už aj takéto som počula, že takéto veci sa dejú v škôlke, lebo už je tu naozaj plný mix a takisto ako k lekárskej vede je pridané prírodné liečiteľstvo. A aj tam sa s takýmito vecami stretávajú kresťania, že si treba dávať pozor, čo prijmú, čo neprijmú. Takže, ak je v jednom priemernom, svetskom učive, ak idú ešte v tomto režime... Ale ešte k tomuto poviem toľko, že čo my v tomto období sme sa učili, aké riekanky, tak aj toto boli vlastne veršíky zo šamanizmu. Takže je to dosť ťažká situácia, aby sa našla jedna škôlka s duchovne čistou klímou. Ak sa vedia rodičia nejakým spôsobom spojiť zo svojich síl a priniesť nejakú lepšiu alternatívu, hoci to nie je jednoduché, ale hovoria mi aj svetské mladé rodiny, že sú aj dobré škôlky, kde je normálne, prirodzené učivo, učia sa počítať, kresliť... takže normálnym, starým, konzervatívnym spôsobom vyučujú deti, z času na čas sa učia nejaké riekanky alebo pesničky, úplne všetko sa nedá vyfiltrovať, pokiaľ je to svetské miesto. Žiaľ, aj my sme svojho času spievali rôzne pesničky, ale ako vidíte, po tomto všetkom sme sa vedeli dostať k Pánovi, ale to je už iná kategória, keď je to kresťanská rodina. Ale v každom prípade, to, čo sa dá, treba spraviť. Takže to, ako štartujú deti – len toľko som chcela povedať, nie úplne možno ešte o tomto som chcela dnes hovoriť, možno som sa chcela dostať k takému skoršiemu obdobiu, ale v každom prípade aj toto je veľmi dôležité a o tomto ešte budeme hovoriť. Takže na konci bábätkovského veku, vtedy, keď sa už v bábätku začne prejavovať to silné vlastné chcenie, nezabrzditeľnosť, nejaká hysterickosť a podobné veci, keď dieťa už chce panovať istým spôsobom v istých situáciách a chce ono ohraničovať, tak už treba dávať pozor na to, aby jeho vôľa sa vedela bezhranične zrealizovať, ale bezpodmienečne sa musí podriadiť, a toto sa musí naučiť, že sa musí podriadiť jednej vyššej autorite, a toto musíme dosiahnuť u detí. Pekným slovom, cez učenie sa a výchovnými prostriedkami z času na čas. A taká je situácia, že toto preto považujú za bláznovstvo vo svete, lebo aj keď sa vo svete pozeráme, tak aj tam jeden riaditeľ vysokého postu, jeho zamestnanci musia byť podriadení. Alebo do akejkoľvek inštitúcie sa človek dostane, tak sa musí podriadiť, v škole sa musíš podriadiť školským pravidlám normálnym spôsobom, ak chcú teda vyučovať, tak musí byť udržaný aj poriadok. Teda veľmi prísne pravidlá sú napríklad aj v amerických firmách a všade je silným spôsobom korigovaný život, takže musíme sa naučiť prispôsobovať a uznať autoritu. A keď sa dieťa v prvých rokoch života tomuto nenaučí, tak neskôr má omnoho viac problémov. Teda ešte aj jednoduchý, zdravý rozum to hovorí, že nenechajme, aby dieťa sa rozvinulo vo svojom vlastnom chcení, a nie nech to je, aby sme vo všetkom neskákali podľa neho, áno samozrejme veľa vecí mu treba spraviť po vôli, aby malo radosť a treba mu dať aj radosť, darčeky v správny čas a aj odmenu a všetky tomuto podobné veci, ale takisto sa dieťa musí naučiť, že nie jeho chcenie, lebo toto je úplne základnou vecou v Biblii. Ježiš hovorí: „Nie moja vôľa, ale činím Pánovu vôľu“. Ježiš hovorí, že nečiním to, čo je moja vôľa, ale činím to, čo je Pánova vôľa a aj učeníci konajú Ježišovu vôľu. Takže nikto nežije tak, že to svoje chcenie necháva, ale tak žije, že sa prispôsobuje jednému nadradenému chceniu, teda podriaďuje. Ešte aj vo svetskom vnímaní sveta je to takto zariadené. Tak by nefungovala ani jedna svetská armáda, ak by každý mal rozvinutú svoju vlastnú osobnosť; jeden by chcel hrať tenis u vojska, druhý by chcel ísť na párty, tretí by chcel ísť na výlet, to aké vojsko by to bolo. Takže jednoducho toto je nemožné a ľudskú prirodzenosť nemôžeme nechať takto naštartovať na jeho cestu a ani toto nie je pravda, že v detskom veku toto môžeme nechať a potom, že to pochopí samo od seba, neskôr to dieťa. Kdeže sa to naučí človek sám od seba! Vôbec sa nebude sám od seba podriaďovať, a ani nie škola ho vychová. V škole bude tá najhoršia osobnosť a najviac konfliktov bude mať, ak sa vo svojej domácnosti nenaučilo podriaďovať sa. Teda to, že nie jeho vlastné chcenie, ale iného chcenie a toto v krotkosti a v láske treba takto napomínať alebo k tomuto nabádať dieťa a nie s vydieraním, s tvrdými slovami v rodinách, že ty si taký zlý, že s tebou sa nedá nič robiť a ide toto neustále drvenie a dieťa úplne zdrtia a toto spôsobí škodu na dieťati. Je veľmi dôležité, aby sme boli od tohto verbálneho násilia odrezaný. V tomto treba odrezať východnú tradíciu, že úplne karhajú, podozrievajú deti, neustále ich vydierajú s pocitom viny. Takže sa deje taká manipulácia, vydieranie skrze pocit viny, a toto je často výsledkom neschopnosti toho, že nevedia si rady matky a toto je takou zbraňou matky. Ale toto nie je dobré, ak je človek slabý k tomu , aby napomínal a upozorňoval dieťa a preto ho neustále vydiera. Týmto rodič ukazuje svoju neschopnosť, to, že si nevie rady. S dieťaťom dobre treba rozprávať, dobré mu treba hovoriť, áno keď spraví dieťa niečo zlé, tak konkrétny skutok treba odsúdiť: toto zlé spravilo, toto by nebolo treba, toto sa zlé podarilo, toto je teraz také zlyhanie ale nie je to vlastne vydieranie tej osoby dieťaťa a jeho odsúdenie, to nie je riešením. A to najhoršie, čo sa už storočia traduje v Maďarsku, že budeš taký a taký a vlastne už ide prorokovanie na jeho budúcnosť. Budeš hodným akurát do väznice, budeš na nič, s tebou nikto nevydrží a hovoria rodičia takéto svojim deťom. Alebo na manželstvo povedia dopredu, že už dopredu ľutujem tvojho manželského partnera. Takéto často môžeme počuť od rodičov, od svetských rodičov. Jáááj, ako ho ľutujem dopredu, aký človek to bude, koľko on bude trpieť, a ten ťa aj opustí a toto sú také veštenia do budúcnosti. S týmto sa nedá vychovávať dieťa a nedá sa ho takýmto spôsobom ani upriamiť dobrým smerom, ale dá sa akurát jeho budúcnosť dostať pod démonický vplyv, takže je veľmi dôležité pre kresťana, že človek sa musí rozhodnúť, že nepovie ani jednu takú vetu svojmu dieťaťu, nikdy, ani v najväčšom hneve, s čím by mu mohol spôsobiť v budúcnosti škodu, alebo by vedel zničiť jeho život. Pre to sa treba takto rozhodnúť, že tak, ako sa rozhodne, že nebude nikdy samovrahom a nikdy sa nerozvediem a takéto základné veci. Takéto veci nemôže dieťa počuť. Nikdy. Že ty si takýto zlý a toto a toto z teba bude a toto a toto sa ti stane, atď. Aj to nie je dobré, keď ho napríklad aj pri zlom správaní pochváli, alebo pohladí, toto je jedna absurdita, lebo sú aj takéto, že nad to všetko ona ho odmení, aby ho nabádala k dobrému. Napríklad dieťa rozbije jednu hračkársku dráhu a rodič uteká a kúpi mu ďalšiu, aby mu vynahradil tú stratu. Ale toto sa ale nemôže ľutovať. Normálne s rozumom treba, a keď spraví zlé, tak treba povedať na to zlé, že to je zlé, aj keď je malinké a neustále chce strčiť svoje prsty do zástrčky a kričí, že to nemôže spraviť. Treba povedať, že toto je zlé a potom sa treba postarať o to, a aj mu môžeš dať po prstoch alebo na zadok, aby ho to nenapadlo ešte raz. Lebo takýmto spôsobom ho môžeš zo životne nebezpečných situácií zachrániť. Viacero prípadov viem, že boli vo veľmi vážnom ohrození deti za to, že ich neupozornili v správny čas, dostatočne pred a aj členom zboru sa časom stane, že dieťa bolo nevychované, neupozornené, bolo nechané slobodne a voľno, mohlo sa samo prejavovať, ako chcelo a stala sa mu taká nehoda, že len tak-tak tým prešlo. Takže dieťa nemôže len tak vystrájať a takým spôsobom vykrikovať a prejavovať svoje chcenie a hystericky si nárokovať veci. A aj od takého hysterického chcenia vecí ho treba odnaučiť. A je veľká hanba, ak jedno kresťanské dieťa si nárokuje pred výkladom jedného hračkárstva alebo v hračkárstve a ono chce a chce a chce. Toto veľakrát treba dieťaťu vysvetliť, naučiť ho, pri čítaní Biblie a rôznych podobných múdrych príbehoch mu to treba vysvetliť, že jednoducho nie jemu patria veci, aby bolo pokorné, poddajné. Ak by chcelo si dieťa niečo pýtať, tak nech sa modlí k Pánovi a nech si pýta od Pána, a nech má svedectvo toho, že dostane to, o čo žiadalo. Na takéto dobré veci ho treba vychovávať. Aj prosiť treba naučiť dieťa, že nemôže si nárokovať. Toto je také odpudzujúce, ak jedno maličké dieťa odvráva rodičom. Toto nemôžeme nechať tak, aby bolo také odvrávajúce, aby malo takýto štýl, lebo to bude aj s iným praktizovať a prinesie hanbu pre otca a matku. Takže nemôžeme nechať, aby malo neúctivé a drzé reakcie. Na to treba veľmi rýchlym spôsobom reagovať, kto akým spôsobom, ale nejaký trest si toto vyžiada, ak je dieťa drzé a neúctivé. Toto nemôžeme nechať ani na chvíľu a je veľmi poľutovaniahodné, ak jeden rodič si nevie rady v takejto situácii a vtedy je vidieť, že dieťa veľmi škaredo, negatívnym spôsobom sa správa, a ak sa to stane pred cudzími ľuďmi, tak toto pekne vyobrazí rodičov. V Prísloviach si od začiatku do konca môžeme čítať o tom, čo sa stane s deťmi nechanými len tak na slobodno sa rozvinúť, a ako to pohorší ich matky a je to takto. Videla som takéto situácie a veru prvou myšlienkou človeka je vtedy: no veru, akú má tento matku, nevychovala ho, nevedela ho ani toto naučiť, nevie ho ohraničiť, lebo veru v prvotnom období je veľmi dôležitá rola matky, aj otcova, samozrejme, ale otec je v rodine autoritou číslo jedna a aj voči svetu celkovo je on takou autoritou, a keď je malé bábätko, tak on je ten, ktorý musí zabezpečiť existenciu rodiny. Teda prirodzeným spôsobom dieťa trávi viac času s matkou a na čo ho matka naučí, na čo ho socializuje, čo je ochotná zniesť, aké chovanie, správanie v ňom vybuduje, toto je rozhodujúce a toto je veľmi dôležité. A otec určite robí dozor nad týmto všetkým a vidí a musí vidieť, také nie je, že ani sa nestará o dieťa, že to je ženskou úlohou, musí vidieť aké je dieťa, ale takisto aj on musí sa ozvať a skorigovať, ak niečo nie je správne. Tak ako napríklad aj mama robí veci, sa nemusí pohádať s manželkou o dieťa. O deti sa dá veľmi ľahko pohádať, takže manželia si musia dávať veľmi pozor na toto, lebo hneď to prichádza ako prvé, že ty to nehovoríš správne, nerobíš správne a o chvíľu na to prichádza: lebo tvoja mama je taká a taká a tvoj otec je taký a taký, ktorý podobným spôsobom pokazil veci. Teda na toto musíme dávať veľmi pozor, aby sa tento proces, aby sme sa k nemu ani nedostali, aj Šalamún hovorí, že je ako povodeň, keď je atmosféra hádky v domácnosti. Ešte predtým, než by toto začalo, tak už vtedy toto stopni. Nemôžeme ani toto dopustiť a nemôžeme sa naozaj hádať kvôli dieťaťu. A dieťa ak má dosť rokov, tak už toto vie veľmi pekne zneužiť, sú takéto šikovné deti, ktoré nechajú pohádať sa svojich rodičov a oni ako tretí usmievajúci sa člen sa na tom smejú a ani takýmto nemáme byť. Ale v každom prípade otec napomenie dieťa a upozorní ho a aj s matkou sa o tom porozpráva normálnym spôsobom, v normálnej tonalite hlasu a dúfajme v to, že nie v takom hneve, kde stačí jedna iskra, ktorá vybuchne a je plná pušného prachu. Takže takýmto spôsobom je aj otec zodpovedný. Ale vlastne tá výchova matky v maličkom veku, tá sa ukáže. Teda úloha matky, to, aby ona bola triezva aby nebola taká zaujatá, aby ona vedela, čo môže dovoliť a čo nie, a aby to vedela aj nechať dodržať tým dieťaťom. Netreba to riešiť tak, že neboj, príde tvoj otec domov a on ťa zbije. Nie v takom prevedení treba rozmýšľať, ale ona musí pokarhať a dať uložiť trest. A potom sú aj také veci, ktoré naozaj sa vzťahujú a najmä neskôr, že keď príde domov otec, on musí čeliť týmto situáciám. Ale tých veľa malých drobných skutkov, aktov, tak to neprináleží tomu, že to dáme všetko do jedného balíku a potom, keď príde domov otecko, tak sa to bude všetko riešiť a on ťa potom dobre zbije. Ani to nie je dobré, keď dieťa potom nevie si spojiť to, že prečo bolo zbité. A vlastne ani držať dieťa v zastrašovaní nie je jedna humánna vec, len pri väčších veciach treba dieťa karhať takýmto spôsobom. Pri drobných veciach musí maminka vedieť zakročiť. Ona musí vedieť vyčleniť hranicu, ona musí povedať, ako sa treba správať v takýchto situáciách, ona musí pekne vysvetliť. Áno, ja verím, že je to únavné, naozaj, ale toto je jedna úžasná pedagogická práca, najkrajšia a prinášajúca najväčšie ovocie. Každý musí byť pedagóg. A toto je kľúčom k výchove. Každý trošku musí byť pedagógom. Nie je šťastným rodičom len ten, kto sa rozcitlivie na svoje dieťa, aj to, ale musí aj pedagogickým okom pozorovať svoje dieťa, aby to bolo formujúce, aby to bolo to, čo vychováva, toto je taká hodnotná vec v rukách Hrnčiara a nie my sme hrnčiari ale Pán, ale ja pomáham Pánovi k tomu, aby dieťa malo jednu lepšiu budúcnosť, aby všetko mohlo spraviť. Teda s tou pedagogickou zodpovednosťou – také rodiny som videla, v ktorých mali pedagogické sklony, alebo aj sami boli pedagógovia, a neboli z takého typu, ktorí kým prídu domov, tak už na nič sa nemôžu sústrediť, ale tí ozajstní, zodpovední pedagógovia, ktorí si obstáli svoje miesto aj v práci aj doma, na takýchto miestach sme videli veľmi úspešné príklady vo výchove detí. Takže výchova je pedagogická činnosť, ktorá je v skutočnosti jednou vedou. A z tohto niečo každý si vie osvojiť a hlavne na biblických základoch si môžeme osvojiť tieto veci, teda nie bez rozumu sa treba postaviť k výchove detí, takým bezbrehým, amatérskym spôsobom, že veď len niečo bude, ale musí to byť uvedomelé, budujúce a musíme vedieť objaviť, aké úlohy sú dôležité v jednotlivých vekových etapách vývoja dieťaťa. Takže v období bábätka, a už pomaly musíme aj končiť, budeme pokračovať zase, a v rozličných vekových kategóriách. Že čo sa týka prvej doby, na najmenší vek, na novorodenecký a bábätkovský vek, čo sa týka menšieho, škôlkarského veku, a verte mi, že je to mimoriadne, kriticky dôležité obdobie, pre mňa je isté, že v tomto predškolskom veku sa rozhodne o väčšine vecí, ešte v predškolskom veku, v maloškôlkarskom a potom v tej väčšej škôlkarskej skupine, v tomto období. A samozrejme aj v školskom veku, ale v tomto období už dieťa vstúpi do kontaktu so svetom takým spôsobom, keď už musí produkovať niečo z toho, čo prichádza. Toto je už obdobím výziev, ale je to ešte veľmi formovateľné obdobie, takže nemyslite si nikto, ani tam nie je koniec výchovy, ale tam už vstupuje do hry jeden veľmi dôležitý činiteľ – škola. S tým spolu treba rátať. A je veľmi dobré, ak je kresťanská škola, a to treba vedieť, že tam aspoň nebude počuť dieťa to, čo je v protiklade tomu, čo počuje doma, čo by bolo v rozpore s biblickým učením. Verte mi, že je to nezaplatiteľné - kresťanská škola, ale aj problematiku toho treba vidieť, že tam sú ľudia a deti týchto ľudí a rôznym spôsobom uplatňujú pravdu. A takisto aj to, čo ľudia často spomínajú, že je kritickým, to je tínedžerský vek, ale ten je v skutočnosti kritický vtedy, keď predtým človek zanedbal isté obdobia. Takže v tínedžerskom veku nemusia byť deti v každom prípade vo vzbure a stať sa takými neovládateľnými. Na biblických tínedžeroch sa to dá vidieť a dá sa to tak vybudovať, aj rodinu samozrejme je k tomu treba milosť, lebo to už nie je len závislé od nás, ale takisto nemusí byť toto tínedžerské obdobie divoké a vo vzbure. A takisto po tínedžerskom veku zase tento mladícky vek je zase iný druh vzťahu dieťaťa k rodičovi. Rodič musí priviesť dieťa až k úspešnému výberu partnera a výberu práce, čo je pekná práca. Lebo aj keď sa budujú nové mladé rodiny, tak ani vtedy nie je koniec, ale vtedy zozadu, zo zátišia im treba dávať takú tichú podporu, aby dostali pomoc aj modlitebnú podporu v mnohých oblastiach. V praxi až do smrti máme túto úlohu voči našim deťom, vďaka Bohu, ale obdobie dospelosti je už úplne iným obdobím.

 

 

Webová stránka bola vytvorená pomocou on-line webgenerátora WebĽahko.sk

TOPlist